Muzikál ako druh hudobného divadla spájajúci v sebe priam ako ideál divadla podľa Richarda Wagnera súčin viacerých umení, je zložitou štruktúrou, zloženou z libreta – príbehu s dramatickými kontúrami, spevu, pohybu, tanca, hudby a samozrejme aj činoherného herectva. Všetky tieto časti celku by mali byť svojím spôsobom svojbytné na patričnej profesionálnej úrovni a zároveň by mali vytvárať plastický a dynamický príbeh. Samozrejme, aj skúsený režisér, usilujúc sa z predlohy vyťažiť maximum, musí neraz siahnuť k niektorým kompromisom, keď si uvedomí, že daný materiál ho niekedy skôr obmedzuje a neponúka mu väčší tvorivý rozlet. Napriek týmto skutočnostiam, ktoré mali vplyv na výsledný tvar muzikálu Matúš Čák Trenčiansky v Theatro Wüstenrot v Bratislave, inscenácia priniesla rad pozoruhodných tém, myšlienok i nesporných hereckých a speváckych výkonov.

V máji 2018 predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker slávnostne odhalil v nemeckom Trevíri bronzovú sochu Karla Marxa pri príležitosti dvojstého výročia jeho narodenia. Viac než päť metrov vysoký a dve tony vážiaci monument je darom Čínskej ľudovej republiky. Mnohí pri tejto príležitosti hovorili o facke postkomunistickým krajinám, stovke miliónov mŕtvych obetí a ľudským právam vôbec. V tom istom mesiaci začala na slovenských divadelných javiskách dýchať zhlboka Amália, obeť rumunskej diktatúry proletariátu.

Batolárium. Termín batolárium je slovenským variantom anglického pomenovania Theatre for Very Young. Slovo je vytvorené z dvoch východiskových tém – batoľa (percipient) a laboratórium (spôsob tvorby a hrania). Termín označuje detskú hru pre deti od jedného (niektoré divadlá uvádzajú 10 mesiacov) do štyroch rokov s divadelnými postupmi a prvkami, realizovanú v priestoroch profesionálneho divadla. Detský divák sa v hre stáva spolutvorcom akcií, herec je sprievodca hrou. Dôraz sa kladie na pokojnú atmosféru, nežný herecký prejav, flexibilitu, vizuálnu, zvukovú a haptickú (hmatovú, dotykovú) stránku inscenácie. Potláča sa dej, slová. Do popredia sa dostávajú samostatne stojace obrazy, ktoré rozvíjajú detskú tvorivosť, fantáziu, socializáciu, prežívanie. Často sa pracuje s materiálom a predmetmi, ktoré dieťa pozná.

Je len ťažko predstaviteľné, že slovinský režisér môže natoľko poznať slovenské reálie, aby pri inscenovaní jednej zo zásadných hier európskeho romantizmu ponúkol veľmi zaujímavú paralelu s jedným z najrozporuplnejších okamihov našich dejín. Diegovi de Breovi sa to však – pravdepodobne ako čaro nechceného – podarilo, keď v Košiciach uviedol Schillerovu Máriu Stuartovú.

„Človek človeku je vlkom, nie človekom, kým nepozná, aký je.“ Známy výrok z Plautovej komédie Asinaria parafrázoval a použil na charakterizáciu dobovej spoločnosti už anglický filozof Hobbes vo svojom diele Leviathan, kde hovorí o spoločnosti v jej prirodzenom stave, v ktorom je človek človeku vlkom, trpí osamelosťou a núdzou, je biedny a brutálny. I keď Hobbes hovoril o anglickej spoločnosti v 17. storočí, tento výrok možno bez pochýb aplikovať i dnes. Nárast agresivity, násilia, rasovej neznášanlivosti je alarmujúci. Netreba osobitne pripomínať nedávny prípad Filipínca Henryho alebo rovnako nezmyselnú smrť Daniela Tupého. Na spoločenský diskurz o násilí, ktoré je skryté a potlačované aj v mnohých z nás, preto nadviazali aj tvorcovia DJP inscenáciou Kopanec (Der Kick).

Autor románu o dôstojníkovi Trottovi bol ruský Žid, ktorý veril v monarchiu. Utiekol z Ruska pred obludnosťou pomerov a kvôli rozpadajúcemu sa svetu, a veril, že Rakúsko-Uhorsko bude pre neho miestom, kde sa dá žiť. Obrazotvornosť a pohyby ľudských myšlienok sú niekedy zdanlivo nepochopiteľné. Základom pochopenia je stretnutie sa pojmových rámcov a odkrytie nejakého vnútorného zmyslu tejto skutočnosti či fenoménu. Keď na začiatku deväťdesiatych rokov avantgardný divadelník a režisér Peter Scherhaufer vytvoril pre Divadlo Jonáša Záborského v Prešove divadelný cyklus inscenácií, ktoré sa odohrávali v špecifických priestoroch na uliciach a námestiach mesta, pýtal sa na zmysel divadla v novej spoločensko-politickej realite. Dnes po takmer dvadsiatich rokoch nám v ušiach znie stále nástojčivejšie názov tohto cyklu Kemu, ce treba?. Divadlo je od slova dívať sa i diviť sa, priam chvíľami dosiahnuť neopakovateľný bezprostredný stav údivu. Storočnica spoločného štátu Čechov a Slovákov priniesla viacero divadelných inscenácii, ktoré sa chcú tejto témy dotknúť a divadelne ju sprítomniť.

Dramatizácie sa v slovenskom profesionálnom divadle zväčša objavovali a presadzovali v časoch, keď rástol dopyt divadelníkov po závažných témach, ktoré dobová slovenská dramatika nereflektovala. Hľadanie náležitého ideového a príbehového potenciálu sa prejavilo vo viacerých úspešných dramatizáciách významných diel európskej i slovenskej prózy.

Slovenské komorné divadlo Martin uviedlo hru Václava Havla Žobrácka opera v slovenskej premiére a jej uvedenie je celkovo iba šestnástou premiérou Havlových hier. Prvou bola v roku 1964 jeho legendárna Zahradní slavnost v Činohre Slovenského národného divadla v réžii Petra Mikulíka.

V bulletine k martinskej inscenácii sa uvádza viacero dôvodov jej naštudovania. Jedným z nich je otvorenie československej sezóny 2018/2019 pri príležitosti 100. výročia vzniku 1. Československej republiky, ktoré nás natrvalo zapísalo do dejín Európy veľkolepým gestom vzniku spoločného demokratického štátu Čechov a Slovákov. Druhý dôvod prišiel nečakane. Vo svojej podstate je však tým najveľkolepejším divadelným gestom – poďakovaním za herectvo Mariána Geišberga, ktorý opustil slovenské a české herecké rady niekoľko dní pred premiérou. V martinskom divadle pôsobil v rokoch 1984 až 1988 a i za taký pomerne krátky čas stihol vytvoriť viacero pozoruhodných postáv.

Vyvrcholením osláv 100. výročia vzniku Československa v Štátnom divadle v Košiciach bola 30. novembra 2018 premiéra autorského projektu choreografa a režiséra Ondreja Šotha Rodná zem. Trojgeneračná tvorivá spolupráca choreografov Juraja Kubánku, Ondreja Šotha a Mareka Šarišského s baletným súborom má podľa autorov libreta a režiséra ambície rozvíjať kultúrny odkaz slovenského folklórneho dedičstva.

V našich schizofrenických časoch, keď sa zvykne večná láska až za hrob radšej poistiť predmanželskou zmluvou, nie je azda úplne márne oprášiť Tajovského jednoaktovku Sľuby. Rovnako symptomatické je pre dnešok aj to, že znovu objaviť dramatický debut klasika slovenského realizmu musí urobiť rusínske divadlo. Bude aj v Prešove platiť, že sľuby sa sľubujú – blázni sa radujú a chlieb sa je?