Veselohry Jána Palárika majú v slovenskom profesionálnom divadle veľmi početnú inscenačnú tradíciu. Veľkým očakávaním nás naplnila informácia, že nitrianske divadlo pripravuje inscenáciu Drotára. Prekvapivo pôsobí, že inscenátori si vybrali jednu z najslabších Palárikových veselohier, a tak sme očakávali, ako sa vyrovnajú s monologickosťou a uvravenosťou predlohy vo viacerých výstupoch hry.

Euripides postavil svoje Bakchantky na veľmi silnom emocionálnom základe. Divákovi je akoby jednoduchšie jeho dej prežiť ako pochopiť. Hra rozpráva v myšlienkovo zložitej štruktúre o hlbokom ľudskom podvedomí a pudovej sfére blízkej helénskemu svetu. V 19. storočí interpretovali Bakchantky ako autorov konečný filozofický obrat. On, večný agnostik vo vzťahu k bohom, akoby zrazu urobil skok do iracionálnej sféry i mystiky a zriekol sa kritického rozumu. Táto interpretácia je v mnohom pravdivá, no napriek tomu celým dielom akoby prenikal silný víchor ostrej irónie, ktorá túto jednoznačnú interpretáciu spochybňuje.

Človek akoby dnes obracal všetko naruby. Sebavedomo si uzurpuje moc stvoriteľa a vytvára si boha na svoj obraz tak, aby mu čo najviac vyhovoval. Buduje si vlastný systém, vo vnútri ktorého všetko funguje v najlepšom poriadku a pokoji. Až pokiaľ nepríde nejaká existenciálne vypätá skúška na hranici únosnosti. O jóbovsky krutom zrútení vlastných predstáv, strate všetkého a nájdení skutočnej viery hovorí dráma Adamove jablká. Pôvodne dánsko-nemecký film z roku 2005 dostal slovenskú divadelnú podobu o štrnásť rokov neskôr zásluhou Jána Luterána.

Inscenácie konverzačných komédií väčšinou nepatria práve medzi tie diela, ktoré by mali ambíciu jednak „meniť svet“, jednak umelecky ohromovať minimálne Európu. Výnimkou nie je ani Meno francúzskej autorskej dvojice Matthieu Delaporte a Alexandre de la Patellière, ktorú v réžii Matúša Bachynca uviedlo nitrianske Divadlo Andreja Bagara.

Napriek vyššie spomenutému však rozhodne platí, že diela, ku ktorým tvorcovia pristúpia s plnou zodpovednosťou, a nie prístupom „je to konverzačka, to sa spraví samo“, si zaslúžia pozornosť, ocenenie aj rešpekt. A nitrianska inscenácia takým dielom rozhodne je.

Skrz-naskrz skorumpovaný systém, arogantný minister vnútra JUDr. Kal..., naši ľudia, skutok sa nestal, demonštrácie v uliciach... Dejiny majú zmysel pre (trpký) humor. Povedali by ste, že to je iba obraz súdobého Slovenska z roku 1932 podľa literárnej fikcie Mila Urbana?

Urban je nečakane aktuálny a nadčasový tam, kde by sme to nečakali.

O živote Williama Shakespeara toho vieme relatívne málo: medzery v jeho životopise vytvárajú priestor na rôzne fabulácie, domnienky či dokonca spochybnenia. Svedectvom o jeho existencii zostávajú najmä dramatické texty a básne, ktoré inšpirovali a inšpirujú divadelníkov po celom (západnom) svete. Je preto prirodzené, že s odstupom niekoľkých storočí máme tendenciu vnímať tohto velikána najmä skrz jeho hry ako spisovateľa – dramatika. Mimovoľne tak možno trochu zabúdame, že Shakespeare bol nielen dramatickým autorom, ale aj divadelníkom – hercom.

Vivat Slovakia

18.10.2018

V osmičkovom roku 2018 sme si na Slovensku pripomenuli viacero významných dejinných výročí našej malej krajiny (či už vznik ČSR, výročie Pražskej jari alebo Sviečkovej manifestácie), ktoré významne ovplyvnili osudy mnohých ľudí. V roku 2018 oslávil okrúhle výročie aj jeden z najplodnejších slovenských dramatikov a pri tejto príležitosti uviedol novú hru inšpirovanú vlastným životom a novembrovými udalosťami z roku 1989.

Výber predlohy textu Jana Karafiáta pre dramatizáciu detského divadelného predstavenia možno v súčasnosti považovať za odvážny počin, a to z niekoľkých dôvodov. Napriek nespornej kvalite predlohy v ňom dominujú moralizujúce a didaktické aspekty, ktoré súčasná literárna kritika vníma ako prevahu úžitkovosti nad umeleckosťou. Z hľadiska dramatizácie ho možno považovať za málo dynamický text, ktorý je v kontraste so súčasným životným štýlom, ako aj komerčnými textami, dominujúcimi v rozličných oblastiach tvorby pre deti, v ktorých možno dlhodobo pozorovať fenomén rýchlosti. V prototexte je výraznou mierou zastúpený aj religiózny aspekt (v ruskom preklade z roku 1947 potlačený), pretavený do výraznej náboženskej dikcie vo výchove dieťaťa (prioritou je dodržiavanie Božích zákonov), a tak sa dielo môže stať málo komunikatívnym pre širší okruh detského publika, ktoré nemusí poznať dané reálie z domáceho prostredia.

Texty písané pre bábkové divadlo chýbajú. Neexistujú publikácie, z ktorých by si dramaturgia divadla mohla vyberať. Režiséri buď dramatizujú prozaickú predlohu, píšu svoj autorský dramatický text alebo pracujú metódami postdramatického divadla, kde je text jedným z materiálov scénického stvárnenia. Aj z toho dôvodu vypisuje Bábkové divadlo Žilina v spolupráci s Národným osvetovým centrom súťaž Artúr, ktorej cieľom je poskytnúť priestor pre vznik pôvodných dramatických textov a divadelných hier pre deti a mládež v slovenskom jazyku.

Dvadsaťpäťročný Slovák Dominik K. sa v januári 2019 pred pražským mestským súdom priznal, že v roku 2015 plánoval teroristický útok, keď na prešovskej autobusovej stanici chcel nechať vybuchnúť tlakový hrniec naplnený kovovými časticami. Obvinený mal pod menom Abdul Rahman založený facebookový účet, na ktorom sa otvorene hlásil k džihádistom. V jeho pražskom byte sa našli časovače a chemikálie na výrobu štyroch kilogramov výbušnín. Teror napojený na medzinárodnú sieť nakoniec Prešov aj tak neobišiel. Našťastie len ten divadelný.