Meno britskej autorky Lucy Prebble (1980) možno zachytili niektorí slovenskí televízni diváci – je spoluscenáristkou monumentálnej rodinnej ságy z prostredia mediálnych magnátov Boj o moc (Succession), a najmä autorkou mimoriadne úspešnej televíznej adaptácie autentických zápiskov luxusnej londýnskej prostitútky Tajný denník call girl (The Secret Diary of a Call Girl), čo napriek názvu nie je nejaký britský Sex v meste, ale zaujímavá psycho-sociologická sonda do istých vrstiev britskej spoločnosti. Autorkinu profesijnú históriu spomínam najmä preto, že nastavila moje očakávania od jej hry Vedľajšie účinky (The Effect): tešila som sa na produkt poctivého dramatického remesla, ktorý neuráža divákovu inteligenciu ani jazykový jemnocit, má originálnu myšlienku, spád a kaskády vtipných point.

Inscenácia Lovci duchov vznikla zo spolupráce Gejzu Dezorza a Petra Gärtnera, dramaturga a absolventa filmovej a televíznej scenáristiky na VŠMU, no predovšetkým fanúšika a zakladateľa ochotníckeho bábkového divadla Morgonrock. Na margo uvedenia Lovcov duchov treba pochváliť umelecké vedenie divadla (Michal Németh), že dalo priestor titulu, ktorý sa vymyká z bežných dramaturgických klišé. Inšpiráciou divadelného textu pre inscenačné bábkové divadlo bol kultový americký film Krotitelia duchov bývalého československého režiséra Ivana Reitmana, resp. jeho ďalšia verzia. Dramaturgia bábkového divadla tak zaznamenáva oživenie a námetové obohatenie reagujúce na dianie v iných umeleckých a popkultúrnych žánroch.

Divadlo Kontra už druhýkrát siahlo po divadelnej hre írskej autorky Marie Jones. Prvýkrát to bola inscenácia hry Kamene vo vreckách, taktiež v réžii Klaudyny Rozhin a účinkovali v nej Peter Čižmár a Mikuláš Macala. Marie Jones zasvätila väčšinu svojej dramatickej tvorby mestu Belfast – svojmu rodisku aj domovu. V hrách sa pohráva s potenciálnym dôvtipom a inteligenciou u belfastských žien a skúma, akým spôsobom žijú v neľahkých podmienkach.

Nie je to tak dávno, čo jedným z hlavných problémov v repertoári našich divadiel bola absencia tvorby súčasných domácich dramatikov. Ubehlo menej ako desaťročie, a zrazu treba upozorňovať na presne opačný problém. Absolventi umeleckých škôl masívne inklinujú k zakladaniu vlastných nezávislých zoskupení, autorskej tvorbe, súčasnej svetovej dráme a pod. Zrazu sa tak dostávame do druhého extrému, keď je raritou nájsť v repertoároch slovenských divadiel inscenácie pôvodných dramatických textov, ktoré možno označiť za domácu klasiku.

Anthony Burgess je nepochybne človekom, ktorý zaujme šírkou svojich profesijných aktivít. Hudobné kompozície, gastronomické recenzie, jazykovedné diela a hlavne umelecká literatúra. Nepatril k najužšej špičke prozaikov svojej generácie, no z pomerne úzkeho výberu jeho tvorby, ku ktorej som mal možnosť sa dostať, možno tvrdiť, že minimálne v rovine remeselných zručností predstavuje slušný štandard. Napriek tomu všetkému by bol dnes mimo priestor Západnej Európy a Severnej Ameriky pravdepodobne úplne neznámy, nebyť 19. decembra 1971. Dňa celosvetovej premiéry filmu režiséra Stanleyho Kubricka Mechanický pomaranč, ktorého scenár bol filmovou adaptáciou rovnomenného Burgessovho románu z roku 1962. Burgess zrazu prestal byť len rešpektovaným profesionálom a stal sa súčasťou kultu, ktorý rezonuje naprieč všetkými kontinentmi.

November 1989 predstavuje jeden z najvýznamnejších momentov novodobých československých dejín. Tento dátum na politickej časovej osi vymedzuje hranicu medzi komunistickým totalitným režimom a demokraciou, ktorú si nenásilným spôsobom vydobyl ľud na námestiach. V roku 2019 si udalosti nežnej revolúcie pripomíname s odstupom 30 rokov, čo je už dostatočne dlhá doba na to, aby sme sa pri tejto príležitosti zamysleli napríklad aj nad tým, ako sme za uplynulé tri desaťročia s našou slobodou naložili. Všetko, čo v nás podnieti aspoň náznak sebareflexie, možno považovať v tomto smere za prínos.

Inscenácie, ktoré vznikajú na základe skutočných udalostí či vďaka autentickým záznamom nesú v sebe vždy niečo, čo nás skutočne desí. Sú živou pamäťou alebo odkazom na ňu. Na dni, okamihy – roky, ktoré sa reálne stali. Sú spomienkami akoby bez príkras, bez nádeje na pozitívnu zmenu – hlavne vtedy, ak sa týkajú krutých udalostí s fatálnymi dôsledkami nielen pre jednotlivca, ale aj pre celú civilizáciu.

Divadelný kabinet východňara je zoskupenie východoslovenských hercov a herečiek, ako aj ďalších nadšených divadelných tvorcov okolo osoby autora a režiséra Stanislava Bilého. Vo svojich projektoch (Byt číslo 8/9; Lokalmatriots, (Kon)spiritual, ale aj Bludy) sa podľa Stanislava Bílého usilujú ponúkať reflexiu súčasných problémov a tém, ktoré dnešného človeka ovplyvňujú, a zároveň mu kladú otázky.

Každý sa hráme na svojom vlastnom piesočku, priebežne strkáme hlavy do piesku, svoje životy budujeme spravidla na piesku, ľuďom naokolo radi sypeme piesok do očí. Je paradoxné, že popri tom všetkom sme sa akosi zabudli s pieskom hrať. Je čas vrátiť späť piesok v presýpacích hodinách, vrátiť sa späť do detstva, na počiatok. Dosť bolo vylihovania na pláži, potrebujeme pieskovisko. Inak nás čaká (s)púšť.

Príbehy stien

16.11.2018

Inscenáciou Príbehy stien Aulitisová nadväzuje na svoju predchádzajúcu réžiu v BBD Na slepačích krídlach a postupne vytvára líniu angažovaných inscenácií s výpoveďou o pálčivých témach súčasnosti. Ak bola inscenácia Na slepačích krídlach podľa knihy Ireny Brežnej kritickým pohľadom na komunistickú históriu a praktiky režimu, Príbehy stien v rôznych poviedkach a ich scénickej realizácii sú postavené na téme vnútornej a vonkajšej slobody človeka, hovoria teda o pomyselných i naozajstných „múroch/stenách“ okolo nás a v nás. Inscenácia je lineárnou skladačkou, zloženou z príbehov a motívov viacerých poviedok autorov Michaela Reynoldsa (1969, 1989, 2009), Andrea Camilleriho (O človeku, ktorý sa bál ľudí), Heinricha Bölla (Aj deti sú civilisti), Olgy Tokarczuk (O mužovi, ktorý nemal rád svoju prácu) a Didiera Daeninckxa (Vianočná stena) a využíva aj motívy ďalších poviedok z knihy 1989 Príbehy stien.