Každý sa hráme na svojom vlastnom piesočku, priebežne strkáme hlavy do piesku, svoje životy budujeme spravidla na piesku, ľuďom naokolo radi sypeme piesok do očí. Je paradoxné, že popri tom všetkom sme sa akosi zabudli s pieskom hrať. Je čas vrátiť späť piesok v presýpacích hodinách, vrátiť sa späť do detstva, na počiatok. Dosť bolo vylihovania na pláži, potrebujeme pieskovisko. Inak nás čaká (s)púšť.

Príbehy stien

16.11.2018

Inscenáciou Príbehy stien Aulitisová nadväzuje na svoju predchádzajúcu réžiu v BBD Na slepačích krídlach a postupne vytvára líniu angažovaných inscenácií s výpoveďou o pálčivých témach súčasnosti. Ak bola inscenácia Na slepačích krídlach podľa knihy Ireny Brežnej kritickým pohľadom na komunistickú históriu a praktiky režimu, Príbehy stien v rôznych poviedkach a ich scénickej realizácii sú postavené na téme vnútornej a vonkajšej slobody človeka, hovoria teda o pomyselných i naozajstných „múroch/stenách“ okolo nás a v nás. Inscenácia je lineárnou skladačkou, zloženou z príbehov a motívov viacerých poviedok autorov Michaela Reynoldsa (1969, 1989, 2009), Andrea Camilleriho (O človeku, ktorý sa bál ľudí), Heinricha Bölla (Aj deti sú civilisti), Olgy Tokarczuk (O mužovi, ktorý nemal rád svoju prácu) a Didiera Daeninckxa (Vianočná stena) a využíva aj motívy ďalších poviedok z knihy 1989 Príbehy stien.

Veselohry Jána Palárika majú v slovenskom profesionálnom divadle veľmi početnú inscenačnú tradíciu. Veľkým očakávaním nás naplnila informácia, že nitrianske divadlo pripravuje inscenáciu Drotára. Prekvapivo pôsobí, že inscenátori si vybrali jednu z najslabších Palárikových veselohier, a tak sme očakávali, ako sa vyrovnajú s monologickosťou a uvravenosťou predlohy vo viacerých výstupoch hry.

Euripides postavil svoje Bakchantky na veľmi silnom emocionálnom základe. Divákovi je akoby jednoduchšie jeho dej prežiť ako pochopiť. Hra rozpráva v myšlienkovo zložitej štruktúre o hlbokom ľudskom podvedomí a pudovej sfére blízkej helénskemu svetu. V 19. storočí interpretovali Bakchantky ako autorov konečný filozofický obrat. On, večný agnostik vo vzťahu k bohom, akoby zrazu urobil skok do iracionálnej sféry i mystiky a zriekol sa kritického rozumu. Táto interpretácia je v mnohom pravdivá, no napriek tomu celým dielom akoby prenikal silný víchor ostrej irónie, ktorá túto jednoznačnú interpretáciu spochybňuje.

Človek akoby dnes obracal všetko naruby. Sebavedomo si uzurpuje moc stvoriteľa a vytvára si boha na svoj obraz tak, aby mu čo najviac vyhovoval. Buduje si vlastný systém, vo vnútri ktorého všetko funguje v najlepšom poriadku a pokoji. Až pokiaľ nepríde nejaká existenciálne vypätá skúška na hranici únosnosti. O jóbovsky krutom zrútení vlastných predstáv, strate všetkého a nájdení skutočnej viery hovorí dráma Adamove jablká. Pôvodne dánsko-nemecký film z roku 2005 dostal slovenskú divadelnú podobu o štrnásť rokov neskôr zásluhou Jána Luterána.

Inscenácie konverzačných komédií väčšinou nepatria práve medzi tie diela, ktoré by mali ambíciu jednak „meniť svet“, jednak umelecky ohromovať minimálne Európu. Výnimkou nie je ani Meno francúzskej autorskej dvojice Matthieu Delaporte a Alexandre de la Patellière, ktorú v réžii Matúša Bachynca uviedlo nitrianske Divadlo Andreja Bagara.

Napriek vyššie spomenutému však rozhodne platí, že diela, ku ktorým tvorcovia pristúpia s plnou zodpovednosťou, a nie prístupom „je to konverzačka, to sa spraví samo“, si zaslúžia pozornosť, ocenenie aj rešpekt. A nitrianska inscenácia takým dielom rozhodne je.

Skrz-naskrz skorumpovaný systém, arogantný minister vnútra JUDr. Kal..., naši ľudia, skutok sa nestal, demonštrácie v uliciach... Dejiny majú zmysel pre (trpký) humor. Povedali by ste, že to je iba obraz súdobého Slovenska z roku 1932 podľa literárnej fikcie Mila Urbana?

Urban je nečakane aktuálny a nadčasový tam, kde by sme to nečakali.

O živote Williama Shakespeara toho vieme relatívne málo: medzery v jeho životopise vytvárajú priestor na rôzne fabulácie, domnienky či dokonca spochybnenia. Svedectvom o jeho existencii zostávajú najmä dramatické texty a básne, ktoré inšpirovali a inšpirujú divadelníkov po celom (západnom) svete. Je preto prirodzené, že s odstupom niekoľkých storočí máme tendenciu vnímať tohto velikána najmä skrz jeho hry ako spisovateľa – dramatika. Mimovoľne tak možno trochu zabúdame, že Shakespeare bol nielen dramatickým autorom, ale aj divadelníkom – hercom.

Vivat Slovakia

18.10.2018

V osmičkovom roku 2018 sme si na Slovensku pripomenuli viacero významných dejinných výročí našej malej krajiny (či už vznik ČSR, výročie Pražskej jari alebo Sviečkovej manifestácie), ktoré významne ovplyvnili osudy mnohých ľudí. V roku 2018 oslávil okrúhle výročie aj jeden z najplodnejších slovenských dramatikov a pri tejto príležitosti uviedol novú hru inšpirovanú vlastným životom a novembrovými udalosťami z roku 1989.

Výber predlohy textu Jana Karafiáta pre dramatizáciu detského divadelného predstavenia možno v súčasnosti považovať za odvážny počin, a to z niekoľkých dôvodov. Napriek nespornej kvalite predlohy v ňom dominujú moralizujúce a didaktické aspekty, ktoré súčasná literárna kritika vníma ako prevahu úžitkovosti nad umeleckosťou. Z hľadiska dramatizácie ho možno považovať za málo dynamický text, ktorý je v kontraste so súčasným životným štýlom, ako aj komerčnými textami, dominujúcimi v rozličných oblastiach tvorby pre deti, v ktorých možno dlhodobo pozorovať fenomén rýchlosti. V prototexte je výraznou mierou zastúpený aj religiózny aspekt (v ruskom preklade z roku 1947 potlačený), pretavený do výraznej náboženskej dikcie vo výchove dieťaťa (prioritou je dodržiavanie Božích zákonov), a tak sa dielo môže stať málo komunikatívnym pre širší okruh detského publika, ktoré nemusí poznať dané reálie z domáceho prostredia.