„Právo, to sú len slová. Ak sa majú stať súčasťou reálneho života, treba ich vysvetliť, lebo len tak možno pochopiť pravidlá, ktoré skrývajú. Nie je to vôbec jednoduché, nakoniec, môžete sa o tom presvedčiť počas predstavenia Teror,” čítame v bulletine názor Lajosa Mészárosa, bývalého ústavného sudcu. Po predstavení naozaj visí vo vzduchu veľa otáznikov a to nielen divadelno-estetických, ale aj (najmä) právno-etických. Diváci ako zvyčajne tlieskajú, vstávajú, ale prekvapujúco neodchádzajú hneď so svojimi myšlienkami a názormi domov.

Z množstva súčasných poľských režisérov patrí Jan Klata medzi tých, ktorých prácu môže slovenský divák poznať pomerne dobre. Tri hosťovania (festivaly Divadelná Nitra, Eurokontext) za posledných pätnásť rokov a najnovšie aj spolupráca s Činohrou SND možno na prvý pohľad nevyznievajú ako práve ohurujúce čísla, realita je však taká, že nik zo súčasnej poľskej scény neprezentoval svoju prácu na našom území za posledných pätnásť rokov častejšie. Treba však uviesť, že tento fakt vypovedá primárne o uzavretosti našej divadelnej komunity, nie o tom, že by zahraničné tvorivé podnety nemali našim divadlám čo ponúknuť.

Inscenácia Pamäť vznikla pod hlavičkou Divadla Prvý plán, no pod jej tvorbu sa podpísala iba časť tvorivého zoskupenia. Je to najmä režisérka a scénografka Daša Krištofovičová, ktorá sa vo svojej tvorbe venuje prevažne autorskému divadlu rôznorodých foriem a žánrov. Doposiaľ sa sústredila najmä na témy blízke súčasnej mladej generácii, no tentokrát otvára univerzálnejšie otázky o ľudskej identite, vzťahoch a etike.

V sále divadla Veritas v Košiciach sedia diváci v plochom hľadisku, asi vo výške očí je javisko, zakryté oponou. Za zvukov veselej hudby pred oponu vyjdú všetci herci z inscenácie mávajúc zástavkami a stuhami – vyvolávajúc na slávu prvému máju. Ich oblečenie je dobové – dej hry sa totiž odohráva v režime pred rokom 1989 – čo je v roku 30. výročia Nežnej revolúcie dobré načasovanie premiéry. Na odhalených nohách a rukách vidno tetovania, čo síce určite nie je zámernou súčasťou kostýmov, ale pri Rómoch žijúcich na sídlisku bez bližšieho umiestnenia bolo tetovanie už aj v tej dobe bežné. Toľko expozícia, ktorá nás má preniesť v čase. Opona sa roztiahne a my uvidíme scénu.

Inscenácia divadla Antiteatro vznikla na motívy eseje Eliasa Canettiho Masa a moc (1960). V troch „predpokladoch“ uverejnených na stránke divadla tvorcovia prezentujú motivácie prvej a zakladajúcej inscenácie divadla. Prvým predpokladom je dôležitosť vytvorenia priestoru „pre samostatné a kritické myslenie nezávislé na akejkoľvek mase“ a to najmä „v čase, keď spoločenský diskurz čoraz ostrejšie rozdeľuje ľudí na tábory, ktoré v sebe obsahujú (a to treba povedať priamo) kryštály proti sebe stojacich vojenských más“. Vznik prostredia kritického myslenia je podmienený procesom sebapoznania, človek sa musí „vymedziť voči sebe samému“, „aby sa mohol poznať“. Cieľom tohto procesu sú „poznanie a mier“.

Sledovať to, ako sa na premiére detektívky v podaní amatérskeho divadelného krúžku technickej univerzity začínajú diať pre divadelníkov tragické, ale pre divákov komické veci, je zábava. A to, že sa táto hra dostala na Slovensko, je naozaj hodné povšimnutia. Britský humor totiž absolútne dokonale funguje na medzinárodných scénach, a tak treba rešpektovať fakt, že autorské trio predáva túto inscenáciu ako hotový produkt, ktorý treba len presne podľa návodu (rozumej režijnej knihy) poskladať.

V inscenácii IN VINO... (VŠMU, 1997, obnovená premiéra 2012 pod hlavičkou Túlavého divadla, text vyšiel v roku 2011 v časopise Dotyky) sa kedysi v temnom Španielsku (roku 1600) za záhadných okolností stretnú Don Quijote de la Mancha (Kamil Žiška) a Don Juan de Marco (Jakub Nvota). Po rokoch sa obaja herci a tvorcovia pomyslene do Španielska vrátili. Ale tak, akoby to bolo po prvýkrát. Tentoraz totiž ide o ich osobný a aktuálny pohľad na tému Dona Quijota.

Každému znalcovi muzikálového divadla sa po prečítaní tohto nadpisu určite v sluchu vynorí text a s ním i notoricky známa melódia piesne Money Money z muzikálu Kabaret, no tvorcovia žilinskej inscenácie Prachy ju využili ako jeden zo songov, ktorý na javisku nielen zaznie, ale výstižne charakterizuje i to, o čom takmer tri hodiny hrajú (a niekedy aj spievajú), jedno zo základných životných pravidiel – peniaze hýbu svetom.

Inscenáciu Čechovovho Uja Váňu, ktorú v Mestskom divadle Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave vytvoril Marián Pecko, nemožno nazvať inak ako umelecky poctivou. A to v najhlbšom zmysle tohto slova. Je vystavaná s úctou k autorovi i divadelnému umeniu. Rozumne, citlivo a esteticky vkusne posúva Čechovov odkaz o potrebe zmysluplného žitia súčasnému divákovi.

Hra Zbigniewa Glowackého O psovi, ktorý hľadal odvahu vznikla na podnet dramaturga Bábkového divadla Košice Ivana Sogela. Text preložil z poľštiny Marián Milčák. Neveľká sála Bábkového divadla Košice pojme pár desiatok divákov, hľadisko delí od javiska iba nízka rampa, čo vytvára predpoklady na kontaktné herectvo – pre detského diváka ako stvorené – a aj marenie divadelnej ilúzie, ktorá by ľahšie pasovala do portálového divadla. Na javisku stojí scéna – jednoduchý latkový plot na jeho zadnej strane, pokračujúci v pravom uhle asi v polovičnej dĺžke aj na ľavú stranu. Vidno v ňom rezy zatiaľ neurčitého tvaru. Je dobrým zvykom, že scéna sa dá prestavovať a je multifunkčná. Toto očakávanie diváka nesklame.