Výberom neznámej a na našich scénach takmer neoverenej čiernej komédie Chaos súčasného fínskeho autora divadlo možno trochu zariskovalo, ale výsledok potvrdil, že dramaturg Miklós Forgács mal aj tentoraz šťastnú ruku. Mika Myllyaho (nar. 1966) patrí k najúspešnejším a najpopulárnejším fínskym režisérom a dramatikom strednej generácie.

Tvorcovia Divadelného kabinetu východňara predostreli vo svojej autorskej inscenácii Kon(spiritual) pomerne jednoduchý príbeh trojice priateľov, venujúcich sa páleniu ovocných destilátov domácim (pokútnym) spôsobom. Vytvorili komornú inscenáciu, v ktorej akcentovali lokálnu tematiku najmä východoslovenského regiónu. Vyplýva to z ich osobitej inklinácie sústrediť sa v tvorbe a priori na rôznorodé témy prevažne z východoslovenského regiónu.

Tri sestry zatvorili na psychiatriu, kde sa medzi bláznami stretli s mĺkvym ujom Váňom. Čajke pristrihli krídla a strčili ju do klietky. Aj višňový sad vidno už len cez mreže izby číslo 6. To všetko kdesi vo východnej gubernii Slovenska, kde podľa pánov z Moskvy nič nie je. Veľká čechovovská syntéza Svetozára Sprušanského v Prešove.

Falstaff prišiel po prvýkrát do štátnej opery v Košiciach. Kde bol doteraz? Nenašiel odvahu, lebo v geniálnej hudbe Giuseppe Verdiho je všetko intelektuálne bohatstvo doby, vízia do budúcnosti i obrovský nadhľad zrelého autora aj nad sebou samým? Shakespeare trpezlivo čakal na Verdiho a Boito to vedel. Vedel, že píše libreto, ktoré musí zhudobniť práve Verdi. A ten sa rozhodol čo najviac hudbou prispieť k zrozumiteľnosti textu.

Vianoce sú tým najlepším časom pre kasu bábkového divadla. Každé bábkové divadlo ponúka v tomto období klasickú zimnú rozprávku (napr. Snehová kráľovná – Bratislavské bábkové divadlo) alebo nový, ešte neobohraný titul. Okrem počtu predstavení alebo počtu návštevníkov je dôležitá emócia. Pocit, ktorý si divák odnesie z návštevy divadla. Všetko je krásne vyzdobené, žiari vianočný stromček vo foyeri divadla, znejú koledy. To všetko sa mohlo spojiť v novej inscenácii Starého divadla Karola Spišáka v Nitre. To všetko ponúkal titul, ktorý v sebe zahŕňa slová „Vianoce“ a „zázrak“.

Michal Horáček nás už na prelome tisícročí upozornil, že zem, která nemá své nebe, ztratila všechno i sebe. Vystríha pred érou, v ktorej svet zarůstá pastvou jen pro oko. A nekompromisne sa pýta: Proč jsi tak vzdálené, v perutích oděné baroko? Približne v tom istom čase tragicky zomiera ukrajinský dramatik Jaroslav Steľmach, ktorý po sebe zanecháva Lásku v štýle baroka. Divadelnú hru, ktorá v očiach súčasníka barok plne rehabilituje a konfrontuje s rozprávkovým príbehom skutočnej lásky.

Inscenáciou tejto operety (so značnými vokálnymi nárokmi na sólistov) nadviazala Štátna opera na dlhoročnú tradíciu: uviesť v predvianočnom čase jednu klasickú operetu. Tá je na programe aj v posledný deň roku – na Silvestra. Opereta nielen osvieži klasický operný repertoár Štátnej opery, ale zvýši aj návštevnosť v nevľúdnych zimných večeroch.

Dürrenmattova hra Návšteva starej dámy (Der Besuch der alten Dame) má dnes na Slovensku už nezanedbateľnú inscenačnú tradíciu. Od slovenskej premiéry v Štátnom divadle Košice (1965) až po uvedenie v prešovskom DJZ v roku 2013 uviedli slovenské divadlá túto tragikomédiu dohromady sedemkrát. A vždy pod názvom Návšteva starej dámy. Preto ma obzvlášť zaujímalo, prečo študenti v Labe starú dámu z názvu vypustili a svoju inscenáciu nazvali iba Návšteva.

Spišské divadlo zastrešilo projekt, na začiatku ktorého bol ľudský život plný spomienok z hektického 20. storočia. Spomienky starej mamy Jána Jendrichovského, Márie Repkovej z Novej Ľubovne. Na základe svojho života by mohla táto pani napísať pútavú knihu. Začala ho však rozprávať a našla si pozorného poslucháča a zapisovateľa príbehov, svojho vnuka.

Rozprávka na tému slovenskej zbojníckej tradície ešte stále môže privodiť potenciálne riziko stretnutia s nudou skostnatenosti. Alebo je práve teraz šancou popasovať sa s odkazom tradičných tém s prihliadnutím na nové morálne posolstvá? Skoncovať s patetickým vykreslením vyvoleného hrdinu, alebo s obrazom utrpenia pasívneho biedneho ľudu slovenského sa podujalo Mestské divadlo Actores prostredníctvom rozprávky Ďurošík alebo Na zbojnícku nôtu.