Dezorzovo lútkové divadlo je totiž všetko iné, než šíriteľ láskyplnej pohody a zvestovateľ dobra – deti do puberty by sa mu mali vyhnúť, a to nie kvôli šťavnatému slovníku (ten si dávno osvojili). Vo veku, keď sa ešte idealisticky verí na poriadok a spravodlivosť sveta, by im totiž bujne neurvalé Dezorzove inscenácie mohli predčasne nabúrať ilúzie... Zato pre kovaných cynikov sú tieto kúsky veľmi radostným a osviežujúcim zážitkom.
Blížiace sa okrúhle – sté – výročie narodenia známej spisovateľky Márie Ďuríčkovej (1919) sa v košickom Bábkovom divadle rozhodli osláviť poriadne na okrúhlo – dramatizáciou jednej z jej najznámejších kníh pre najmenšie deti O Guľkovi Bombuľkovi. Autorom scenára je Peter Palik, ktorý sa postaral nielen o réžiu, ale aj o učebnicový príklad toho, ako sa robí dobré remeslo – v tomto prípade detské bábkové predstavenie.
Komédie o „živom nebožtíkovi“ sprevádzajú dejiny drámy takmer od ich novovekých počiatkov. Počnúc Jonsonovým Volponem, Zolovými Dedičmi strýka Rabourdaina, Suchovo-Kobylinovou Smrťou Tarelkina až po Pohreb nášho domáceho autora Ivana Holuba. Hra slovinského dramatika Vinka Möderndorfera Mama umrela dvakrát (vo Zvolene uvádzaná ako Drexlerovci) taktiež varíruje túto starú a pre druh čiernej komédie bežnú tematiku.
Hra, ktorú Tolstoj napísal na podklade skutočnej udalosti z blízkej dediny, mala v spisovateľových časoch slúžiť azda ako burcujúca aktualita, varovanie pravoslávneho ľudu Ruska pred závisťou, chamtivosťou a bezbožným smilstvom, ktorými boli, spolu s výdatným alkoholizmom, presiaknuté všetky vrstvy spoločnosti (ako to napokon majstrovsky vykreslili aj Gogoľ a iní). Pádne zobrazenie spoločenského nešváru je nakoniec jednou z tvárí časového umenia, akým je divadlo, a preto mohla hra vo svojej dobe, v dobe obmedzených možností šírenia informácií, zaujať široké vrstvy publika – napriek tomu, že nemá skutočný, živý a nadčasový dramatický nerv.
Divadlo Štúdio tanca prešlo v poslednom čase niekoľkými turbulentnými divadelnými sezónami, ktoré boli navonok ovplyvnené spoločensko-politickou situáciou v banskobystrickom regióne. S napätou situáciou sa súbor pod vedením riaditeľky a choreografky Zuzany Ďuricovej Hájkovej vysporiadal po svojom – tvorbou. Bolo to obdobie, v ktorom sa zdalo, že frustrácia, marazmus a neistota nad ďalším pôsobením divadla vyniesli na povrch pretlak emócií a tém, s ktorými sme sa v tvorbe súboru doteraz nestretli.
Román Saturnin patrí v Čechách medzi klasiku, v pravidelných intervaloch vychádzajú jeho reedície (doteraz ich vyšlo okolo 25) a viackrát bol načítaný ako audiokniha. O úspechu románu hovorí jeho filmové spracovanie aj divadelná dramatizácia. Doteraz bol Saturnin v českých divadlách inscenovaný viac ráz a vždy s veľkým diváckym ohlasom.
Výberom neznámej a na našich scénach takmer neoverenej čiernej komédie Chaos súčasného fínskeho autora divadlo možno trochu zariskovalo, ale výsledok potvrdil, že dramaturg Miklós Forgács mal aj tentoraz šťastnú ruku. Mika Myllyaho (nar. 1966) patrí k najúspešnejším a najpopulárnejším fínskym režisérom a dramatikom strednej generácie.
Tvorcovia Divadelného kabinetu východňara predostreli vo svojej autorskej inscenácii Kon(spiritual) pomerne jednoduchý príbeh trojice priateľov, venujúcich sa páleniu ovocných destilátov domácim (pokútnym) spôsobom. Vytvorili komornú inscenáciu, v ktorej akcentovali lokálnu tematiku najmä východoslovenského regiónu. Vyplýva to z ich osobitej inklinácie sústrediť sa v tvorbe a priori na rôznorodé témy prevažne z východoslovenského regiónu.
Tri sestry zatvorili na psychiatriu, kde sa medzi bláznami stretli s mĺkvym ujom Váňom. Čajke pristrihli krídla a strčili ju do klietky. Aj višňový sad vidno už len cez mreže izby číslo 6. To všetko kdesi vo východnej gubernii Slovenska, kde podľa pánov z Moskvy nič nie je. Veľká čechovovská syntéza Svetozára Sprušanského v Prešove.
Falstaff prišiel po prvýkrát do štátnej opery v Košiciach. Kde bol doteraz? Nenašiel odvahu, lebo v geniálnej hudbe Giuseppe Verdiho je všetko intelektuálne bohatstvo doby, vízia do budúcnosti i obrovský nadhľad zrelého autora aj nad sebou samým? Shakespeare trpezlivo čakal na Verdiho a Boito to vedel. Vedel, že píše libreto, ktoré musí zhudobniť práve Verdi. A ten sa rozhodol čo najviac hudbou prispieť k zrozumiteľnosti textu.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.