David Gieselmann, obľúbený nemecký dramatik, prináša na divadelné scény problematiku súčasnej generácie mladých ľudí. Problémy, ktoré sa vo väčšom meradle môžu javiť banálne, no pre danú chvíľu sú pre jednotlivca životne podstatné. Medziľudské vzťahy a otázka, či cesta, ktorou sa vo svojom živote jednotlivec uberá, je správna, poskytujú súčasnému dramatikovi námet na rozohratie konverzačnej komédie. Veď hlavné postavy komédie Fóbie riešia problémy, hoci reálne nijaké problémy nemajú. Sú to ich pochybnosti a obavy, ktoré ich obmedzujú vo vzťahu s ostatnými.

Razantný a dynamický vstup do inscenácie ponúkne divákovi naturalistické obesenie (možno) nevinného. Mimoriadne uveriteľné a autentické. V závere nie dlhého predstavenia – prístupného od osemnásť rokov – sa predstaviteľ popraveného nepríde ani pokloniť. Na stránke divadla je vyhlásený konkurz na herca. Čierny, alebo skôr šibeničný humor?

Rocková pseudoopera – takto si zadefinovali svoje dielo tvorcovia. Tušili, že divákovi bude treba trochu uľahčiť váhanie nad tým, čo vlastne v Štúdiu Slovenského komorného divadla v Martine zažili. Inscenácia nazvaná komplikovane Biológia politika – Fouché!!! sa totiž vzpiera jasnému deleniu na divadelné druhy.

Po necelých deviatich rokoch sa vrátila na javisko Opery SND Pucciniho Tosca. V novodobej histórii SND (po druhej svetovej vojne) ide o štvrtú inscenáciu jedného z najpopulárnejších diel svetovej opernej tvorby. Predchádzajúce premiéry sa konali v rokoch 1957 (réžia Štefan Hoza), 1973 (Branislav Kriška, obnovená v novom speváckom obsadení v 1987) a 1997 (Miroslav Fischer). Stredná z trojice najznámejších Pucciniho opier sa už po svojej svetovej premiére v roku 1900 prijímala protirečivo, predovšetkým zásluhou libreta inklinujúceho k verizmu, ktoré zobrazovalo (za scénou či na scéne) akt mučenia, pokus o znásilnenie, vraždu vykonanú nábožnou speváčkou na reprezentantovi štátnej moci i popravu.

Nie je obvyklé, že by na Slovensku režírovala osobnosť formátu umeleckého riaditeľa Anglickej národnej opery, ktorým je v tomto čase Daniel Kramer, inak americký režisér s európskym vzdelaním a umeleckým životopisom. Za to, že sa v prípade opery-byliny Rimského-Korsakova Sadko stalo inak, vďačíme koprodukcii Slovenského národného divadla s Flámskou operou v Antverpách a Gente. Flámska opera disponuje renomé, ktorým sa vymyká z radu regionálnych scén a pre SND je to z hľadiska prestíže i umeleckej kvality dobrý partner (ekonomickú stránku nech posúdia iní). I vďaka tomu bola inscenácia po určitý čas dostupná v službe The Opera Platform, kde sa s ňou slovenský divák mohol oboznámiť krátko pred slovenskou premiérou.

Hra Na druhom brehu (Das große Feuer) je napísaná ako rozprávanie, bájka o staronovej podobe nášho sveta. Je metaforou o hľadaní miesta pod slnkom, kde sa razom môže jednotlivec ocitnúť na druhom brehu. Na brehu, kde potrebuje pomoc a podporu tých druhých – šťastnejších, bohatších, spokojnejších, ktorí netrpia núdzou.

Fenomén pošty, poštových doručovateľov a doručovateliek či listovej komunikácie patrí medzi tie témy, ktoré sa na prvý pohľad môžu zdať umelecky pomerne vágne, no opak je pravdou. Tajné správy, milostné listy, poštár ako nenápadná súčasť našich životov a pod. Tieto a podobné motívy sa v rôznej miere a vo viacerých variáciách objavujú vo všetkých kultúrach a umeleckých druhoch. Pokiaľ by som chcel zostať len v domácom kontexte v dvadsiatom storočí a ilustrovať široký kvalitatívny rozptyl tejto témy, možno začať prozaickým cyklom Ladislava Balleka Južná pošta a skončiť pri jednom z klenotov našej trash kultúry prelomu tisícročí, piesni Prečítaj list, ktorej interpretom je „najznámejší košický polyglot: kaderník, spevák a popová hviezda (t. j. asi mimozemšťan)“ Martin Kittner.

V divadelnom umení málokedy prichádza k prienikom medzi jednotlivými divadelnými druhmi, pokiaľ takýto prienik netvorí podstatu daného druhu (opereta, muzikál). Jedným z takýchto prienikov bola monodráma Dušana Rapoša Mária (1990), v ktorej autor viedol paralely medzi hlavnou hrdinkou (stvárnenou Evou Vejmělkovou) a Pucciniho Madame Butterfly. Iným prípadom je činoherné Divadlo Aréna, ktoré už dlhší čas uvádza popri vlastných divadelných predstaveniach aj prenosy predstavení z newyorskej Metropolitnej Opery. V aktuálnej sezóne ich má byť až desať. Možno s úmyslom dospieť k doteraz neexistujúcemu splynutiu činoherného a operného publika sa divadlo rozhodlo uviesť (údajne na podnet svojho riaditeľa Juraja Kukuru) činoherné predstavenie opierajúce sa o známu operu Giacoma Pucciniho Tosca.

Rozprávková látka pretrvala po stáročia v ústnom podaní rôznych, prinajmenšom európskych kultúr. Preto sa jej postavy vyprofilovali ako pokus o stelesnenie symbolických predstáv hlbinnej psychológie. Sú to archetypálne kontrasty mužského a ženského princípu. Mužská postava Zvieraťa – Netvora v sebe nesie nevyspytateľnú vášeň, prírodný zákon pochybenia a trestu, tajomstvo a mlčanie. Ženská postava zase krásu, čistotu, nežnosť, poslušnosť.

Trnavské divadlo prinieslo v čase adventu hru pre rodiny s deťmi od belgického autora Mauricea Maeterlincka Modrý vták. Hra o hľadaní modrého vtáka od predstaviteľa symbolistickej drámy, básnika, esejistu a nositeľa Nobelovej ceny za literatúru, ktorý opustil advokátske povolanie a písal výhradne po francúzsky, je emblémovou hrou, po ktorej tvorcovia siahajú, aby ľuďom pripomenuli hodnoty ako ľudskosť, empatia, láska a dobro, a aby nezabudli na to, v čom je ukryté šťastie, keď sa nezmyselne plahočia za vzdialenou predstavou ideálneho sveta. A hlavne vtedy, keď si znova potrebujeme pripomenúť, v čom je podstata ľudského života.