Keď sa človek chystá navštíviť predstavenie divadla SkRAT, môže si byť istý jednou vecou: určite v ňom nebude chýbať (seba)irónia. V tejto súvislosti sa ako kritik, ktorý trpí mániou hľadania rôznych súvislostí a paralel, nezdržím, aby som nepripomenula, že to isté platí napríklad pre uhlárovské inscenácie v Stoke aj v DISKu, a našli by sa podobnosti i v „názvotvorbe“. No nechajme nateraz (pre súbor SkRATu už zaiste dokonale otravné) uhlárovské odkazy bokom. Sústreďme sa na inscenáciu, ktorej samotný názov poteší srdce ironika neodolateľnou symbiózou žargónu pohrebákov a slovníka anatomickej prednášky: dámy a páni, je tu Rozlúčka s pohybovým aparátom.

Zatiaľ posledná premiéra Teátra Neline principálky Petronely Dušovej je podobne ako predchádzajúca premiérovaná inscenácia Oskar (2015) opätovne určená detskému divákovi. Hlavným adresátom inscenácie Inna (Nie je všetko také, ako sa zdá!) sú deti vo veku 8 až 10 rokov, avšak spôsob jej spracovania veľa povie aj dospelému divákovi.

 

Kto vie, či Monika Kompaníková, autorka príbehov ryby Biby a hada Rada, očakávala od svojej rozprávkovej prvotiny taký obrovský, a treba podotknúť nielen čitateľský, úspech. Jednoduché príbehy priateľstva medzi štrbavou rybou Bibou a hadom Radom rozvírili vtedajšiu veľmi chudobnú ponuku kvalitnej pôvodnej literatúry pre deti aj vďaka nápaditým a originálnym ilustráciám Veroniky Holecovej Klímovej. Skvelý marketing, ktorý knihu od vydania sprevádzal, umožnil, aby Biba s Radom priplávali k deťom a ich rodičom v niekoľkých variáciác

Invenčný a mimoriadne plodný slovenský dramatik Viliam Klimáček vykreslil vo svojej hre Zjavenie (hrobárova dcéra) slovenský horský vidiek v značne apelatívnej podobe. Dôležité je hneď v úvode zvlášť zdôrazniť, že hra vznikla na objednávku Činohry SND v divadelnej sezóne 2017/ 2018. Jej inscenačným uvedením mal zároveň vyvrcholiť projekt Činohry SND, v rámci ktorého slovenské texty inscenovali zahraniční režiséri (podobne to bolo aj v prípade nemeckého režiséra Tilmanna Köhlera v inscenácii hry autorskej dvojice Valérie Schultzovej a Romana Olekšáka: Rodáci, českého režiséra Jiřího Havelku pri autorskej inscenácii Elity, alebo slovinského režiséra Diegu de Brea inscenujúceho text kultového románu Petra Pišťanka Rivers of Babylon).

Keď na scénu farby terakoty vyjde z každej strany jedna dievčina v čiernom a telefonujú si pomyselnými mobilmi, je viac než jasné, že táto takmer 2000 ročná Sofoklova hra sa bude odohrávať v súčasnosti. Antigona informuje svoju sestru Isménu, že ich ujo Kreón, teraz vládca Téb, pod trestom smrti nedovolí pochovať mŕtvolu ich brata Polyneika. Toho zabil jeho vlastný brat Eteokles, ktorý v bratovražednom súboji tiež padol. Eteokles porušil dohodu, že sa bratia budú striedať na tróne a Polyneikos si prišiel svoje právo na vládu uplatniť.

Koncom roka 2017 priniesla na scénu Modrého salóna v SND mladá generácia divadelníkov jednu z prvých spomienok na 50. výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa. V roku 2018 nás nielen na divadelnej scéne čaká množstvo zaujímavých pohľadov na problematiku revolučného obdobia roka 1968 a udalostí, ktoré nasledovali. Inscenácia Kabaret normalizácia alebo modlitba pre Martu je zároveň venovaná štyridsiatemu výročiu Charty 77. Príbeh jednej zo signatárok a významnej osobnosti, speváčky Marty Kubišovej, inšpiroval mladých umelcov a svojou inscenáciou jej vzdali poctu na scéne SND.

Rozprávky Pavla Dobšinského nie sú na javiskách bábkových divadiel inscenované v takej miere, ako by asi učiteľky a rodičia chceli. Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre napríklad uviedlo ako horor pre dospelých rozprávky Žena, Pánboh, Čertisko a sedem zakliatych (réžia Jakub Nvota, 2010). Dobšinský zapisoval príbehy od dospelých, a práve preto je ich dramatizácia pre detského diváka náročná. Často je v texte erotika, krutosť až drastickosť, strašidelné situácie. Treba správne selektovať a prepisovať, upravovať. Popasovať sa s historizmami, zastaranou syntaxou, inverziou, už neexistujúcim vokatívom. Aktualizovať, ale aj ponechať kus slovesného dedičstva. Každý inscenačný tím si pri práci s Dobšinského rozprávkami kladie rovnaké otázky. Košičania zvolili strednú cestu – spojili minulé so súčasným.

Hra Vytrvalý dážď amerického dramatika Keitha Huffa z roku 2007 ponúka farbistý pohľad na životy ľudí, ktorých formuje každodenný kontakt so zlom a násilím. Autor tento pohľad divákovi prezentuje prostredníctvom dvoch postáv – policajtov Dennyho a Joeyho – vychovaných a žijúcich v bezprostrednom dotyku s kriminalitou v uliciach Chicaga. Dej sa odvíja postupne a najprv dosť pomaly, keď sa obaja aktéri striedajú v rozprávaní svojich prepletených príbehov. Vytrvalý dážď je inscenácia postavená skôr na naratívnom spracovaní témy, ako na performatívnosti či vizuálne zaujímavej scéne. Samotný príbeh je však dostatočne silný a štrukturálne dômyselne zostavený, takže divák sa určite nenudí.

Diváci Baletu SND mali doteraz možnosť stretnúť sa s predstaveniami svetovo renomovaného Eifman Ballet významného ruského choreografa Borisa Eifmana trikrát: s inscenáciami Rodin, Up & Down a Anna Karenina hosťoval súbor na doskách našej prvej scény. Tentoraz Balet SND prevzal do svojho repertoáru Eifmanovu inscenáciu Za hranicami hriechu/Bratia Karamazovovci. Prvá verzia tohto baletu vznikla už v roku 1995. Obnovená premiéra bola v Petrohrade v roku 2013, prvé dve slovenské uvedenia tejto verzie sa konali 17. a 18. novembra 2017 v novej budove SND. Baletný súbor prvej scény uviedol inscenáciu aj na festivale Eurokontext.sk 2018.

Ak uplynulá sezóna v slovenských divadlách patrila Annám Frankovým, kedy sa hneď v troch divadlách vyskytli inscenácie dramatizácií tohto emblémového diela 20. storočia, tak prebiehajúcu činohernú sezónu môžeme nazvať sezónou Veselých paní z Windsoru a Nikola Šuhaja. Dramaturgické plány sa opäť náhodne pretli, a tak Divadlo Jonáša Záborského v Prešove i Slovenské národné divadlo uviedli Shakespearovu komédiu o chvastavom rytierovi Falstaffovi a rafinovaných windsorských paničkách a súčasne na východe Slovenska naštudovali aj pôvodný muzikál Michala Náhlíka Nikola Šuhaj. A zhodou okolností po totožnej látke o slávnom podkarpatskom zbojníkovi siahlo aj Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Lenže kým v Prešove vytvorili dielo príbehovo čerpajúce najmä zo slávneho románu Ivana Olbrachta, tak na strednom Slovensku inscenovali známu a v mnohých českých i slovenských divadlách uvádzanú transkripciu Milana Uhdeho.