Pantomimicko-vizuálnu scénickú báseň, ako inscenátori charakterizovali Dubčekovu jar, nehrávajú často. Ojedinelosť tohto titulu v repertoári Štátnej opery v Banskej Bystrici tkvie najmä v tom, že na javisku vystupuje osemdesiatročný jubilant Milan Sládek. Inscenácia je príspevkom divadla, ale najmä majstra Sládka (ako sme ho volali začiatkom 90. rokov), k 50. výročiu česko-slovenskej jari roku 1968, ktorá sa skončila okupáciou Československa a ktorá je spojená s menom Alexandra Dubčeka.

Režisérska dvojica Alžbeta Vrzgula a Peter Galdík vytvorila v rámci svojej platformy Uhol_92 s mladým kolektívom tvorcov (väčšinou absolventmi a študentmi VŠMU v Bratislave) kolektívnu autorskú výpoveď v inscenácii Hranice_92 ako osobitý príklad spoločnej generačnej reflexie súčasných mladých ľudí (t. j. generácie narodenej na začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia, označujúcej sa ako „Generácia Y“). Podujali sa vypovedať o svojej generácii, ktorá sa ocitla na zvláštnej životnej križovatke a s otvorenou mysľou, ambíciami, vlastnými predsavzatiami sa bezprostredne po dokončení svojich vysokoškolských štúdií krehko pustila do plnenia očakávaných životných výziev. Autorka poukázala vo svojej koncepcii tiež na to, že v súčasnosti má našťastie mladý človek veľa možností. Záleží čiastočne len na ňom, aby si správne vybral, ako naložiť so životom, ktorý má pred sebou.

Súčasná téma, ktorá indikuje zžieravé problémy doby, je odjakživa čímsi, čo vyživuje životaschopnosť divadla, ktorého podstatou je živé prepojenie javiska a hľadiska. Dych súčasnosti aj jeho rytmus, ako rytmus srdca živého organizmu, robí z divadla platformu pre vyjadrenie dneška a predovšetkým pre predostretie a zreteľné artikulovanie najzávažnejších problémov doby, hoci v šate, čo pristane viac klaunom než tragédom.

Dôležitou súčasťou dramaturgie banskobystrického Divadla Štúdio tanca je spolupráca s významnými a zaujímavými choreografmi a choreografkami, ktorí často pôsobia mimo Slovenska. V mnohých prípadoch išlo práve u hosťujúcich tvorcov o rôznorodé postupy, ktoré posunuli súbor k iným témam i tvorivým nápadom. V súbore sa vystriedalo viacero kmeňových alebo externých tanečníkov, pre ktorých to bol začiatok ich tvorivej kariéry – Stanislava Vlčeková, Tomáš Nepšinský, Lucia Kašiarová, Daniel Raček, Renáta Bubniaková, Milan Herich, Peter Jaško či Milan Tomášik. Jeden z nich, slovenský choreograf a tanečník Peter Mika spolupracoval v jubilejnej 20. sezóne so súborom na inscenácii Ghost/Prízrak. Po ukončení štúdia na VŠMU v Bratislave tancoval v súbore Torzo v Bratislave a Bruno Genty v Paříži. Pôsobil v rôznych zahraničných súboroch ako S.O.A.P. Dance Theatre Frankfurt či Robert Pool Dance Company v Essene.

Príchod nového roku býva často spájaný s rekapituláciou a s prehodnocovaním našich doterajších existenčných postojov. Ľudia bilancujú vlastné vzťahy či pracovné (ne)úspechy a premýšľajú nad tým, čo by mohli vo svojich životoch vylepšiť. Nový rok je tak vnímaný ako symbol „čistého“ začiatku a podnecuje v nás pocit, že existuje možnosť začať odznova

Tvorcovia nezávislého Divadla Pôtoň a Štúdia 12 zavili reportážny román Martina Pollacka Americký cisár do venca súvislejších partitúr, z ktorých sa vyjavovali reálne príbehy migrantov z konca 19. storočia. Z enormného počtu osudov vysťahovalcov sa postupne sústredili na individuálny príbeh Mendela Becka a Rifke Beck, ktorých si autor dramatizácie Michal Ditte zvolil za rámcový (na tomto konkrétnom príklade mohol zároveň vykresliť osud tisícok iných).

Mladý režisér Samuel Chovanec odkryl v inscenácii vlastnej hry Byť mnou byť vami (2017) osobitú tematiku zmeny identity (zámeny jednej osoby druhou, ktorá po smrti preberá jej totožnosť, identitu a pokračuje v kontinuitnej životnej púti na Zemi za ňu). Hra bola ocenená tretím miestom v súťaži Dráma a možnosť realizovať svoj text dostal jej autor vďaka rezidenčnému pobytu v Divadle Pôtoň v Bátovciach. Mohli by sme uvažovať v prípade tvorcov zreteľne aj o výskume divadla, keďže využili na realizáciu svojej inscenácie i platformu takéhoto rezidenčného pobytu.

Cesta hrdinov SNP je legendárna rovnako ako púť do Compostelly. Každý má buď vo svojom okolí niekoho, kto cestu absolvoval, niekoho, kto ju absolvovať túži alebo by po tomto lákadle najradšej siahol sám. Svojou netradičnou dĺžkou 769 km, tým, že vedie lesmi, lúkami, kopcami, dolinami i čistinami je to taká meditácia v pohybe. Za kvantum námahy sľubuje vytrhnutie z každodennej reality, spomalenie v rýchlom svete, únik z rušnej spoločnosti do izolácie prírody. A samozrejme to najdôležitejšie. Kvantum času na premýšľanie.

Inscenácia Príšerka Charlie je tak výsledkom istých obojstranných kompromisov, čo však nemusí byť na škodu veci. „Dezorzovčina“ sa prejavuje najmä v tom, že nejde o rozprávku pre konkrétnu vekovú skupinu cieľového detského diváka, ale skôr o rodinnú rozprávku, ktorá má zároveň niekoľko možných úrovní čítania a diváckeho zážitku. Najväčší „plezír“ z nej budú mať milovníci starých amerických hororových filmov z tridsiatych rokov minulého storočia (Frankenstein či Múmia s Borisom Karloffom, Dracula s Bélom Lugosim,...) a tiež fanúšikovia bábok Muppets a ich autora Jima Hensona, ktorému je inscenácia venovaná (viď informačné materiály).

Emblémové prozaické dielo 19. storočia – Vojna a mier Leva Nikolajeviča Tolstého napriek svojmu epickému rozsahu nepretržite púta stále k novým dramatickým spracovaniam. Jedinečný ľudský príbeh na pozadí dejinných geopolitických pohybov sa stal námetom už mnohých filmových, televíznych a najmä divadelných adaptácií. Veď len v poslednom období vzniklo hneď niekoľko invenčných javiskových verzií, napríklad vo viedenskom Burgtheatri rezonovalo naštudovanie Matthiasa Hartmanna (2011), v Centraltheater Lipsko zas inscenácia Sebastiana Hartmanna (2012), v Petrohrade verzia Viktora Ryžakova z Veľkého činoherného divadla G. A. Tovstonogova (2015) či nedávna premiéra v moskovskom RATI (predtým GITIS) v réžii Olega Gluškova (2018). Tolstoj patrí medzi obľúbených autorov aj na scéne SND.