Hra, ktorú Tolstoj napísal na podklade skutočnej udalosti z blízkej dediny, mala v spisovateľových časoch slúžiť azda ako burcujúca aktualita, varovanie pravoslávneho ľudu Ruska pred závisťou, chamtivosťou a bezbožným smilstvom, ktorými boli, spolu s výdatným alkoholizmom, presiaknuté všetky vrstvy spoločnosti (ako to napokon majstrovsky vykreslili aj Gogoľ a iní). Pádne zobrazenie spoločenského nešváru je nakoniec jednou z tvárí časového umenia, akým je divadlo, a preto mohla hra vo svojej dobe, v dobe obmedzených možností šírenia informácií, zaujať široké vrstvy publika – napriek tomu, že nemá skutočný, živý a nadčasový dramatický nerv.

Divadlo Štúdio tanca prešlo v poslednom čase niekoľkými turbulentnými divadelnými sezónami, ktoré boli navonok ovplyvnené spoločensko-politickou situáciou v banskobystrickom regióne. S napätou situáciou sa súbor pod vedením riaditeľky a choreografky Zuzany Ďuricovej Hájkovej vysporiadal po svojom – tvorbou. Bolo to obdobie, v ktorom sa zdalo, že frustrácia, marazmus a neistota nad ďalším pôsobením divadla vyniesli na povrch pretlak emócií a tém, s ktorými sme sa v tvorbe súboru doteraz nestretli.

Román Saturnin patrí v Čechách medzi klasiku, v pravidelných intervaloch vychádzajú jeho reedície (doteraz ich vyšlo okolo 25) a viackrát bol načítaný ako audiokniha. O úspechu románu hovorí jeho filmové spracovanie aj divadelná dramatizácia. Doteraz bol Saturnin v českých divadlách inscenovaný viac ráz a vždy s veľkým diváckym ohlasom.

Výberom neznámej a na našich scénach takmer neoverenej čiernej komédie Chaos súčasného fínskeho autora divadlo možno trochu zariskovalo, ale výsledok potvrdil, že dramaturg Miklós Forgács mal aj tentoraz šťastnú ruku. Mika Myllyaho (nar. 1966) patrí k najúspešnejším a najpopulárnejším fínskym režisérom a dramatikom strednej generácie.

Tvorcovia Divadelného kabinetu východňara predostreli vo svojej autorskej inscenácii Kon(spiritual) pomerne jednoduchý príbeh trojice priateľov, venujúcich sa páleniu ovocných destilátov domácim (pokútnym) spôsobom. Vytvorili komornú inscenáciu, v ktorej akcentovali lokálnu tematiku najmä východoslovenského regiónu. Vyplýva to z ich osobitej inklinácie sústrediť sa v tvorbe a priori na rôznorodé témy prevažne z východoslovenského regiónu.

Tri sestry zatvorili na psychiatriu, kde sa medzi bláznami stretli s mĺkvym ujom Váňom. Čajke pristrihli krídla a strčili ju do klietky. Aj višňový sad vidno už len cez mreže izby číslo 6. To všetko kdesi vo východnej gubernii Slovenska, kde podľa pánov z Moskvy nič nie je. Veľká čechovovská syntéza Svetozára Sprušanského v Prešove.

Falstaff prišiel po prvýkrát do štátnej opery v Košiciach. Kde bol doteraz? Nenašiel odvahu, lebo v geniálnej hudbe Giuseppe Verdiho je všetko intelektuálne bohatstvo doby, vízia do budúcnosti i obrovský nadhľad zrelého autora aj nad sebou samým? Shakespeare trpezlivo čakal na Verdiho a Boito to vedel. Vedel, že píše libreto, ktoré musí zhudobniť práve Verdi. A ten sa rozhodol čo najviac hudbou prispieť k zrozumiteľnosti textu.

Vianoce sú tým najlepším časom pre kasu bábkového divadla. Každé bábkové divadlo ponúka v tomto období klasickú zimnú rozprávku (napr. Snehová kráľovná – Bratislavské bábkové divadlo) alebo nový, ešte neobohraný titul. Okrem počtu predstavení alebo počtu návštevníkov je dôležitá emócia. Pocit, ktorý si divák odnesie z návštevy divadla. Všetko je krásne vyzdobené, žiari vianočný stromček vo foyeri divadla, znejú koledy. To všetko sa mohlo spojiť v novej inscenácii Starého divadla Karola Spišáka v Nitre. To všetko ponúkal titul, ktorý v sebe zahŕňa slová „Vianoce“ a „zázrak“.

Michal Horáček nás už na prelome tisícročí upozornil, že zem, která nemá své nebe, ztratila všechno i sebe. Vystríha pred érou, v ktorej svet zarůstá pastvou jen pro oko. A nekompromisne sa pýta: Proč jsi tak vzdálené, v perutích oděné baroko? Približne v tom istom čase tragicky zomiera ukrajinský dramatik Jaroslav Steľmach, ktorý po sebe zanecháva Lásku v štýle baroka. Divadelnú hru, ktorá v očiach súčasníka barok plne rehabilituje a konfrontuje s rozprávkovým príbehom skutočnej lásky.

Inscenáciou tejto operety (so značnými vokálnymi nárokmi na sólistov) nadviazala Štátna opera na dlhoročnú tradíciu: uviesť v predvianočnom čase jednu klasickú operetu. Tá je na programe aj v posledný deň roku – na Silvestra. Opereta nielen osvieži klasický operný repertoár Štátnej opery, ale zvýši aj návštevnosť v nevľúdnych zimných večeroch.