Sklenený zverinec známeho amerického dramatika Tennesseeho Williamsa je hra, ktorá patrí k tzv. veľkej tradícii americkej drámy 20. storočia. Do veľkej miery autobiografická hra, prvýkrát inscenovaná v roku 1944 v Chicagu, vystrelila Williamsa na hviezdne nebo dramatického umenia, na ktorom sa neskôr etabloval takými klasikami, ako je Električka zvaná túžba či Mačka na rozpálenej plechovej streche.

Téma, ktorú nesie v sebe Kráľ Lear, skúša a pokúša inscenátorov aj v dnešnej dobe. Dráždi až nepochopiteľnou márnotratnosťou otca, ktorý akoby iba z rozmaru či z pýchy na svoju moc sa rozhodne konať tak, aby ju stratil. Spolieha sa na autoritu kráľa, ktorá je neotrasiteľná a akoby od vekov upevňovaná iba prostriedkami moci, a preto trvalá.

Spracovanie románu Otec Goriot overenou dvojicou dramatizátorov Roman Polák a Daniel Majling prinieslo kompozične vyvážený tvar, v ktorom sa ako primárna snaha ukázal zámer predstaviť literárnu predlohu ako živú, a aj napriek ukotveniu v prvej tretine 19. storočia aktuálnu, najmä vo vzťahovej, ale aj spoločenskej rovine.

Deti verzus rodičia, generačný stret, skostnatené názory chrániace pohodlie a proti nim mladosť, ktorá chce veľa, ale je bez poriadku a pravidiel. Príbeh Clementovej hry zachytáva štvorčlennú rodinu – rodičov a dve dospievajúce deti. Rodina sa riadi pravidlami, ktoré spísali rodičia. Sami vyrástli v rodinách prísne autoritatívnych, a preto od začiatku sformulovali vlastný „demokratický“ zákonník. Chceli sa tak vyhnúť nedemokratickým metódam. Do príbehu vstupujeme s nimi vo chvíli, keď vrcholí kríza rodinného parlamentarizmu a zlyhávajú demokratické mechanizmy. Idealizmus rodičov-zákonodarcov sa, ako inak, ocitol v slepej uličke otcovej demagógie a absolútnej moci nad rodinou.

Ľudia, miesta a veci je brilantne napísaná hra, ktorej inscenácie sa dočkali prestížnych cien (napr. Laurence Olivier Award) vo viacerých kategóriách a vo Veľkej Británii i v USA žnú úspech za úspechom – u divákov i kritikov – už od prvého uvedenia v londýnskom Národnom divadle v roku 2015. Je preto skvelé, že sa Divadlo Andreja Bagara v Nitre rozhodlo zinscenovať takú aktuálnu hru a tiež, že sa nebálo práve túto hru ponúknuť aj školám v dopoludňajšom predstavení.

Divákovi, ktorý už kedysi videl sugestívny filmový prepis Dostojevského Krotkej, buď ako slovenský film Pavla Barabáša alebo francúzske filmové spracovanie od režiséra Roberta Bressona, sa nevdojak v mysli vyjavujú jedinečné obrazy plné dramatizmu. Film ako technické umenie má možnosti, prostredníctvom ktorých dokáže zviditeľniť jedinečnosť príbehu: strih, pohyb kamery, veľkosť záberov

Zjednotená Kórea by bola svetovou veľmocou. Náklady na spojenie oboch krajín sa však odhadujú na viac než jeden bilión amerických dolárov. Svetovým mocnostiam – ktoré nemajú nepriateľov, len svoje záujmy – súčasný stav na Kórejskom polostrove navyše aj vyhovuje. Napriek všetkému sa však zdá, že skôr sa zjednotia obe Kórey a skôr sa pretnú obežné dráhy Marsu a Venuše, než muž a žena nájdu spolu cestu k človeku, k podstate ľudskosti a k pochopeniu človečenstva. Aspoň tak to vyzerá podľa hry francúzskeho dramatika Joëla Pommerata Znovuzjednotenie Kóreí.

Čistý odpad

16.2.2018

Nech mi to ctené Bábkové divadlo v Košiciach odpustí, rovnako aj veľavážení herci a spolu s nimi aj Peter Palik a celý realizačný tím inscenácie Hľadá sa snehuliak!, ale o tejto hre sa dá s pokojným svedomím v skratke povedať naozaj len jedno – čistý odpad.

V histórii Československa a štvrťstoročí samostatných republík existuje dostatok materiálu s dramatickým potenciálom. Viacero slovenských divadiel pripravuje inscenáciu venovanú témam, ktoré sú spojené s týmito výročiami. Jedným z prvých je Kremnické divadlo v podzemí, ktoré sa v súčasnosti transformuje na Ansámbel nepravidelného divadla. Inscenácia Prečo sa Morka prala s Krůtou je venovaná deťom od piatich rokov. Už tieto vstupné informácie zaujmú. Potvrdzujú, že aj v tvorbe pre deti je priestor na spracovanie štátotvorných, historických a lingvistických tém.