(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

2016/2017

Home/2016/2017

Archetypy a tiene pamäti

Nie je častým prípadom, aby tvorcovia vizuálneho i performatívneho umenia siahali vo svojej autorskej tvorbe po psychiatrických diagnózach. Takýmto spôsobom autorky konceptu vizuálnej performancie Stopy v pamäti (Mária Danadová, Monika Kováčová) osvetlili temnotu i záhadnosť paranoidnej schizofrénie s jej širokospektrálnymi rozmermi, aspektmi, dimenziami. Motivovala ich inakosť tohto psychického rozpoloženia, ktorá ich priam hnala k viacerým pozoruhodným uchopeniam formou nevšedne komponovaných scénických obrazov a fyzických partitúr.

Pôvabná rozprávka na doskách Spišského divadla

Kto má moc, mal by pamätať aj na pomoc – také je morálne krédo rozprávky. Zároveň poukazuje príbeh na hodnoty otvorenej ľudskej komunikácie bez postranných úmyslov, hodnoty čistej, zrelej a bohatej ľudskej duše, ktoré môže človek vlastným životom odovzdať ďalej, dokonca v podobe lásky.

Iolanta a Aleko v staromódnej podobe

Najväčšou výhrou operného večera v Štátnej opere bolo hudobné naštudovanie oboch opier dirigentom Mariánom Vachom a v oboch operách kvalitná práca zbormajsterky Ivety Popovičovej s relatívne malým, no veľmi pekne, profesionálne pripraveným zborom Štátnej opery. Orchester demonštroval jemne vypracovanú dynamiku v predohre i medzihrách, kontrastné farby jednotlivých nástrojových skupín udržiavali očakávanie a prinášali emocionálny hudobný zážitok.

O čom dnes hrať „kohúta“

Pokiaľ sa slovenské divadlo rozhodne inscenovať v sezóne 2016/17 text o udalostiach tesne po potlačení Slovenského národného povstania, nie je možné ignorovať prepojenie na výsledky parlamentných volieb z minulého roku, obzvlášť ak ich predzvesťou bola situácia v srdci SNP – Banskobystrickom kraji. Politická strana, ktorá okrem množstva verejných prejavov xenofóbie a neofašizmu nekriticky adoruje ľudácky režim a jeho predstaviteľov, je súčasťou súčasnej reality, ktorá túto Bukovčanovu hru stavia do iného svetla, než v akom by bola pred niekoľkými rokmi. Či už hovoríme o samotných neofašistoch, alebo o príčinách ich úspechu medzi verejnosťou.

V spleti náznakov a nárekov alebo Elektra dnes

Jedna z najhrávanejších Sofoklových tragédií, ktorá hovorí o osudoch rodu kráľa Agamemnóna, sa pre režiséra Lukáša Brutovského a dramaturga Mira Dacha stala materiálom pre dnešnú naliehavú výpoveď o relativizácii spravodlivosti a spochybňovaní práva na pomstu. Príbeh zasadili spolu so scénografom Jurajom Kuchárkom do prostredia márnice/pitevne, kde sa divák ocitá tvárou v tvár obetiam krutých vrážd.

Divadelná esej Eva

Ide o feministické divadlo, ženské divadlo, divadlo o ženách a pre ženy? Zvykli sme si, že také divadlo býva zväčša doménou tvorkýň. V tíme ambiciózneho projektu Eva však ženské pohlavie zastupujú iba dramaturgička (Dáša Čiripová) a autorka scény a kostýmov (Ivana Macková). Scenárista a režisér, jediný herec (Peter Tilajčík) aj spolupracovníci na hudobnom, pohybovom a svetelnom dizajne (Jozef Vlk, Jaro Viňarský a Slavomír Šmálik) sú muži.

Tiene ženskej psyché

Priestor Loftu je komorný, výborne sa hodí na predstavenia, ktoré majú na diváka zapôsobiť aj bezprostrednou blízkosťou hercov, v tomto prípade jedinej herečky. Preto dôležitým momentom je, že sa Petre Vajdovej výnimočne darí sebavedomo ovládnuť priestor a ostať v spojení s divákmi, na čo často využíva aj priamy očný kontakt.

Podvolenie radšej nie

Otázky sa začínajú už dramatizáciou, resp. „autorským“ scenárom. (Peter Lomnický, zrejme aj preto, aby sa v divadle vyhli prípadným obštrukciám s autorskými právami, nie je uvedený ako dramatizátor, ale ako autor [Podvolenia] podľa románu Soumission. Grafické vymedzenie názvu hranatými zátvorkami je v tomto ohľade príznačné, hoci sa inscenácia takto uvádzala len na propagačných materiáloch divadla.) Autor/dramatizátor Lomnický spolu s Martinom Čičvákom predovšetkým oklieštili predlohu na nevyhnutnú príbehovú linku, pričom sa v scenári stratilo mnoho ironických a sebaironických filozofujúcich úvah hlavného hrdinu Françoisa, ktorý je de facto alter egom autora.

Keď Čarodejník vie očariť

V Starom divadle Karola Spišáka v Nitre sa pred očami diváka otvára očarujúci fantazijný svet hudobnej rozprávky plný podivuhodných, strašidelných, ale aj smiešnych tvorov a bytostí, ktorý má schopnosť získať si sústredenú pozornosť detského diváka, ale aj nejedného dospelého.

Go to Top