Čo je podstatou slovenského naturelu? Xenofóbia, rasizmus, homofóbia, agresivita, alhokolizmus. To všetko môžeme označiť za negatívne javy, ktoré už dlhodobo formujú podobu našej spoločnosti. Čo sa stane, keď sa tieto sociálne neduhy ocitnú uzavreté v jednej miestnosti a ako sa prejavia vo vzájomnej konfrontácii? Sme my Slováci vôbec schopní ustúpiť od našich tvrdošijne hlásaných presvedčení? A prečo neustále deklamujeme nezmysly o tom, že celý svet chce zničiť práve nás?

Životný príbeh Milana Rastislava Štefánika oslovoval prozaikov i dramatikov celé desaťročia už len tým, že hlavný protagonista tragicky zahynul. Ak k tomu pridáme ešte „exotický“ rozmer (Štefánikove cesty po celom svete s výnimkou Antarktídy a jeho nevšedné povolanie), vzrušujúcu ľúbostnú linku (odmietnuté ctiteľky, talianska snúbenica), jeho pôsobenie v najvyšších spoločenských a politických kruhoch, a napokon aj množstvo otáznikov visiacich nad jeho tragickým koncom, je nepochybné, že nitrianski inscenátori mali v rukách silné tromfy hodné javiskového stvárnenia.

V rokoch 2012 – 2015 realizovalo šesť postsocialistických krajín projekt s názvom Paralelné životy – 20. storočie očami tajnej polície. Iniciatíva vzišla z Medzinárodného festivalu/Asociácie Divadelná Nitra. Jeho základom bol výskum v archívoch komunistických tajných polícií Čiech, Maďarska, Nemecka, Poľska, Rumunska a Slovenska. V literárnych dokumentoch, ktoré vyšli ako postprodukt, sa čitateľ dozvie to, čo ako laik predpokladal. Že archívy sú plné dramatických príbehov. Už len z toho dôvodu sú pre naratívne umenia skvelou zlatou baňou námetov.

O ľuďoch

3.3.2017

Keď po siedmich rokoch práce na rukopise napokon v roku 1833 vyšla knižne Puškinova poéma, alebo presnejšie román vo veršoch Eugen Onegin, vyvolal v Rusku veľký ohlas. Jednak, podľa dobových prameňov a spisovateľových súčasníkov, román dokonale vystihoval ruskú spoločnosť 20. rokov 19. storočia a jednak jemne pripomínal romantické Byronovo dielo Don Juan. Preto sa netreba čudovať, že dramaturg a úpravca textu Miro Dacho siahol po novom preklade Jána Štrassera a pokúsil sa (našťastie, s priaznivým výsledkom) pre divadlo vyabstrahovať z takmer 250 strán Puškinovho textu živé dramatické jadro.

Inscenácia hry súčasného ruského dramatika Ivana Vyrypajeva Letné osy, ktoré nás štípu ešte aj v novembri, v réžii Michaela Vyskočániho, sa dotýka mužsko-ženských vzťahov, problematiky ich ľúbostných citov, ako aj hľadania lásky v univerzálnom rozmere. Tvorcovia tejto trnavskej inscenácie predostreli zložito poprepletaný trojuholník v napätom chvení vzájomného zraňovania.

Problémy seniorov a senioriek sa na slovenských profesionálnych javiskách neobjavujú príliš často. Ak áno, ide najmä o inscenácie, ktoré vychádzajú z určitej nadsádzky a paródie. Alarmujúci nezáujem spoločnosti, v ktorej sa pojem smrti stal tabu, sa pokúsila analyzovať a zobraziť inscenácia Babie leto Bábkového divadla na Rázcestí.

Režisérka Dana Dinková hľadala posolstvo diela v jednotlivostiach mizanscén, preto komplexnému pohľadu chýbal záverečný zjednocujúci „akord“, akcentujúci dramaturgickú líniu diela. Don Pasquale je akoby odtieňom leporellovského figliarstva aj bartolovského liečiteľstva citových vzplanutí, nie je však hlupákom či neohrabaným starcom v rozťahanom župane s nakrivo nasadenou parochňou.

Inscenáciu nenúteným príhovorom otvára postava Sprevádzača (Ľubo Burgr). Ten sedí po boku javiska a so scenárom v rukách režíruje celý priebeh predstavenia. Ako sám poznamenáva, má schopnosť posúvať dej dopredu, vysvetľovať konanie postáv, tlmočiť ich myšlienky či sem-tam porozprávať vtip. Burgr sa vysmieva z teatrológov, ktorí údajne potrebujú iné, zložitejšie témy ako obyčajný človek.

Po prvej časti trilógie s názvom WOW! prišli tvorcovia súboru Debris Company v performancii Únos Európy s témou krízy spoločnosti, narušenia medziľudských vzťahov a identity. Vzťahy, ktoré kedysi Európu tvorili, sa rozpadajú a všetko sa deje na odľudštenej báze.