Odvekým privilégiom ženy je schopnosť darovať život, priviesť na svet dieťa, porodiť nového človeka. Vojny a zabíjanie sú, pre zmenu, vnímané ako „výsada“ mužov. Súčasť ich právomocí a možno i prekliatia. A predsa – k životu patria vojny a k vojnám patria aj ženy. Niekedy v menšej, inokedy vo väčšej miere. Ibaže sa o tom zväčša mlčí. Ide o nepísané tabu. Podľa zaužívanej predstavy – politiku a dejiny robia muži. Vojny patria k mocenským zápasom, k politike, sú jej krutým pokračovaním, tvarujú dejiny štátov a národov. Rozpráva sa o nich ako o príbehoch mužov. Účastníčky vojny ženského rodu sú marginalizované, odsúvané na okraj udalostí, do zabudnutia. A hoci, ako sa vraví – vojnové krviprelievanie nemá ženskú tvár, ženy sú predsa len jeho súčasťou. Súčasťou, o ktorej sa málo rozpráva. Preto oživené ženské vojnové príbehy nielen prelamujú, ale doslova lámu a poľudšťujú skresľujúce predstavy o vojnových ťaženiach, víťazstvách a prehrách. Dopĺňajú a prepisujú dejiny žien a mužov, históriu zápasov na život a na smrť.

Batolárium. Termín batolárium je slovenským variantom anglického pomenovania Theatre for Very Young. Slovo je vytvorené z dvoch východiskových tém – batoľa (percipient) a laboratórium (spôsob tvorby a hrania). Termín označuje detskú hru pre deti od jedného (niektoré divadlá uvádzajú 10 mesiacov) do štyroch rokov s divadelnými postupmi a prvkami, realizovanú v priestoroch profesionálneho divadla. Detský divák sa v hre stáva spolutvorcom akcií, herec je sprievodca hrou. Dôraz sa kladie na pokojnú atmosféru, nežný herecký prejav, flexibilitu, vizuálnu, zvukovú a haptickú (hmatovú, dotykovú) stránku inscenácie. Potláča sa dej, slová. Do popredia sa dostávajú samostatne stojace obrazy, ktoré rozvíjajú detskú tvorivosť, fantáziu, socializáciu, prežívanie. Často sa pracuje s materiálom a predmetmi, ktoré dieťa pozná.

Inscenácia Feldekovej hry Nepolepšený svätec sprítomňuje navýsosť prepotrebnú tému reflexie našich nedávnych dejín, obdobia totalitného komunistického režimu. V dejinách slovenskej dramatiky vynaložili viacerí autori nemalé tvorivé úsilie, aby rehabilitovali v „novom svete“ hrdinu nových čias. Zväčša to bol jedinec nadosobných kvalít, ktorý v duchu triedneho boja a zaujatia pre súboj dobrého s lepším budoval na začiatku 50. rokov sľubovaný raj na zemi, ktorý bol v realite len prchavou fatamorgánou.

Vo vojnovom a bezprostredne povojnovom období je prehodnocovanie morálnych noriem a katastrofického vedomia pochopiteľné. Aj v slovenskom kontexte si literatúra osvojila filozofiu existencializmu, ktorá zrkadlila úpadok viery v Boha, skeptický obraz sveta, pocit nezmyselnosti života. I tento fakt prispel k tomu, že mnohé hry (a ich autori tiež), ktoré na tieto myšlienky reagovali, boli počas minulého režimu kvôli ideologickým dôvodom prehliadané alebo zakázané. Aj dnes však po hrách Ivana Bukovčana, Petra Karvaša či Osvalda Zahradníka siahne len málokto. Nehovoriac o tvorbe prozaika, básnika, prekladateľa, filmového režiséra, scenáristu a dramatika židovského pôvodu Leopolda Laholu, ktorú pozná len hŕstka zasvätencov.

Škaredé káčatko je jednou z tých kultových rozprávok, ktoré by nemali obísť žiadne dieťa. Hoci čítanie „klasiky“ dnes pravdepodobne ustupuje do úzadia v konkurencii audiovizuálnej „pacipacovej“ tvorby pre detského diváka, Andersenov príbeh je výbornou pomôckou, ktorá môže deti voviesť do témy inakosti, segregácie či predsudkov a objasniť im, že odlišnosť nie je dôvodom, aby niekto niekoho odsudzoval, šikanoval či vyčleňoval zo spoločnosti.

Čo je podstatou slovenského naturelu? Xenofóbia, rasizmus, homofóbia, agresivita, alhokolizmus. To všetko môžeme označiť za negatívne javy, ktoré už dlhodobo formujú podobu našej spoločnosti. Čo sa stane, keď sa tieto sociálne neduhy ocitnú uzavreté v jednej miestnosti a ako sa prejavia vo vzájomnej konfrontácii? Sme my Slováci vôbec schopní ustúpiť od našich tvrdošijne hlásaných presvedčení? A prečo neustále deklamujeme nezmysly o tom, že celý svet chce zničiť práve nás?

Životný príbeh Milana Rastislava Štefánika oslovoval prozaikov i dramatikov celé desaťročia už len tým, že hlavný protagonista tragicky zahynul. Ak k tomu pridáme ešte „exotický“ rozmer (Štefánikove cesty po celom svete s výnimkou Antarktídy a jeho nevšedné povolanie), vzrušujúcu ľúbostnú linku (odmietnuté ctiteľky, talianska snúbenica), jeho pôsobenie v najvyšších spoločenských a politických kruhoch, a napokon aj množstvo otáznikov visiacich nad jeho tragickým koncom, je nepochybné, že nitrianski inscenátori mali v rukách silné tromfy hodné javiskového stvárnenia.

V rokoch 2012 – 2015 realizovalo šesť postsocialistických krajín projekt s názvom Paralelné životy – 20. storočie očami tajnej polície. Iniciatíva vzišla z Medzinárodného festivalu/Asociácie Divadelná Nitra. Jeho základom bol výskum v archívoch komunistických tajných polícií Čiech, Maďarska, Nemecka, Poľska, Rumunska a Slovenska. V literárnych dokumentoch, ktoré vyšli ako postprodukt, sa čitateľ dozvie to, čo ako laik predpokladal. Že archívy sú plné dramatických príbehov. Už len z toho dôvodu sú pre naratívne umenia skvelou zlatou baňou námetov.

O ľuďoch

3.3.2017

Keď po siedmich rokoch práce na rukopise napokon v roku 1833 vyšla knižne Puškinova poéma, alebo presnejšie román vo veršoch Eugen Onegin, vyvolal v Rusku veľký ohlas. Jednak, podľa dobových prameňov a spisovateľových súčasníkov, román dokonale vystihoval ruskú spoločnosť 20. rokov 19. storočia a jednak jemne pripomínal romantické Byronovo dielo Don Juan. Preto sa netreba čudovať, že dramaturg a úpravca textu Miro Dacho siahol po novom preklade Jána Štrassera a pokúsil sa (našťastie, s priaznivým výsledkom) pre divadlo vyabstrahovať z takmer 250 strán Puškinovho textu živé dramatické jadro.