Rozprávka pre deti bola vhodným dramaturgickým riešením po posledných dvoch turbulentných divadelných sezónach, v ktorých sa banskobystrické Divadlo Štúdio tanca muselo potýkať s existenčnými problémami a tlakmi zvonka. V reakcii na vzniknutú situáciu v divadle sa súbor zomkol a vytvoril voľnú trilógiu Jadro, Očista, Márnosť nad márnosť, ktorá sa vysporiadala s ťaživou atmosférou v divadle, ale aj v celom banskobystrickom regióne.

Každý z nás si určite s úsmevom zaspomína na školské časy, keď sme sa museli bifľovať nezmyselné poučky, lámať si hlavu nad chemickými vzorcami a neustále byť v strehu, aby nás pedagóg nevyvolal pred tabuľu. Vďaka tomu sú komédie (či už filmové alebo divadelné) z prostredia školských lavíc a zborovní také divácky vyhľadávané. Veď aj preto jednou z najúspešnejších divadelných komédií súčasnosti bolo kabaretné pásmo Jána Luterána (a kol.) Bola raz jedna trieda s typickými, až archetypálnymi výrokmi a zážitkami pedagógov, ale aj žiakov. Obdobný spomienkový optimizmus a určitá forma sebaprojekcie už takmer osem desiatok rokov funguje aj pri kultovom filme Martina Friča Škola základ života podľa rovnomennej divadelnej predlohy Jaroslava Žáka.

Už pozvánka na premiéru Víl, ktorou bola reprodukcia obrazu Caspara Davida Friedricha Der Wanderer über dem Nebelmeer (1818) s doplnenými postavami Ľudovíta II. a budúcej cisárovnej Sissi, sa stala signálom možnej inscenačnej modifikácie Wagnerovej prvej kompletnej opery. Prvé slovenské naštudovanie diela nemeckého „pumpgénia“ – ako Wagnera prezývali jeho neprajníci – bolo výzvou novým spôsobom spracovať historické udalosti a stalo sa aj poctou Wagnerovmu mecénovi Ľudovítovi II., ktorý sa stal v režijnom zámere zosobnením titulnej postavy Arindala.

Dobšinského fantastické (čarodejné) rozprávky pre deti zo zbierky Prostonárodných slovenských povestí sú pre divadlá dlhodobo vďačným dramaturgicko-adaptačným zdrojom. Aj keď Nebojsa nepatrí medzi najčastejšie hrávané rozprávky tejto zbierky, v posledných troch rokoch sa jej dostalo intenzívnejšej inscenačnej pozornosti. Možno aj v dôsledku jej zaradenia do celoslovenského vydavateľského projektu Čítame s porozumením. Platí to hlavne o východe Slovenska, kde v tomto časovom období vznikli jej tri rôzne divadelné adaptácie – rozprávkový muzikál (Peter Karpinský pre kultúrne leto na hrade Stará Ľubovňa), bábková hra (prešovské neštátne divadlo Portál) a aktuálne činoherná rozprávka s piesňami v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove.

Známa novela oceňovaného slovenského spisovateľa Pavla Vilikovského Letmý sneh sa stala predlohou pre inscenáciu Juraja Nvotu v Divadle Astorka Korzo´90. Dramatizáciu prozaickej predlohy vytvoril úsporne a čitateľne, tak aby zachoval základné línie prozaického textu, jeho syn, režisér Jakub Nvota.

A tak sa so slovami už nehráme, slová sa hrajú s nami. No nie sú to tie skutočné hlboké slová, kde forma je umne a láskavo zasnúbená s obsahom. Zmocnila sa nás forma. Či skôr lepšie povedané, nechali sme sa zmocniť formou. A preto spolu s postavami z absurdnej drámy Plešivá speváčka môžeme, ba priam musíme nanovo priraďovať obsahy... Peter Kuba (úprava a réžia) v Divadle LUDUS poukázal na túto neradostnú aktuálnosť hravo, stručne a s presahmi do súčasných slovenských pomerov (dramaturgia Peter Janků). No aj táto hravosť je len zrkadliaca. S myšlienkou „povstať z dna a premeniť sa“ musí si divák poradiť sám, ak si to vôbec dovolí.

Pucciniho Triptych sú tri kratšie opery – Plášť, Sestra Angelika a Gianni Schicchi, ktoré mali premiéru v MET v roku 1918. Aj keď si skladateľ želal, aby sa hrali všetky tri pospolu, jeho želanie málokto dodržiaval. Podobné to bolo aj na Slovensku, kde sa najčastejšie kombinovala prvá opera s treťou (v SND v roku 1967 a v Košiciach 2015), no Plášť v SND hrali aj so Schönbergovou operou Erwartung, Komorná opera si zvolila druhú a tretiu časť Triptychu v kombinácii s Poulencovým Ľudským hlasom, v Košiciach zasa Angeliku hrali s Ferenczyho Nevšednou humoreskou a v Banskej Bystrici s Leoncavallovými Cigánmi. Kompletne sa teda všetky tri časti triptychu dostali na slovenské javisko až teraz (premiéry 17. a 19. 2.) v SND.

Režisér Peter Palik sa v košickej inscenácii snažil skĺbiť poetiku Lindgrenovej textu, teda silný ekologický motív príznačný pre jej texty z 80-tych rokov, a zároveň jej celoživotnú snahu o pochopenie detského čistého a úprimného vnímania sveta a vzťahu medzi deťmi a dospelými, s vlastnou interpretáciou istej generačnej výpovede a vlastným cítením javiskového tvaru na pomedzí bábkového a činoherného divadla.

Hra Lišiak a Lišiačik spracúva tému života a smrti, pominuteľnosti, neba, priateľstva, lásky a času. Tie sú v bábkovom divadle nezvyčajné. Hoc sa už o tabuizovaných témach, akou je smrť, veľa hovorí a píše (napr. BALLAY, Miroslav et al. (De)tabuizácia smrti v diskurzoch súčasného umenia, 2016), stále sú v našich končinách atypické. Bábkarská Bystrica 2016 vo svojom prvom impulze venovanom deťom predstavila slovenským divákom viaceré takéto inscenácie: Teatr animacji, Poznaň – Bodaj to hus kopla!, Theater Couturier & Ikkola, Berlín – Kačka, smrť a tulipán, Teátro Neline, Budmerice – Oskar. Všetky sa so smrťou vysporiadali veľmi prirodzene, ako so súčasťou života.

„Esterházy. Toto meno je sen.“ – napísal Péter Esterházy v románe, ktorý je napoly reálnou, napoly vymyslenou ságou známeho šľachtického rodu. Jeho voľnú dramatizáciu zinscenoval režisér Roman Polák na scéne SND.