Pre žilinskú inscenáciu pripravil Ľubomír Vajdička celkom nový preklad do slovenčiny, pričom spracoval obe verzie. Text ponúka široké možnosti uchopenia, pretože je v každom zmysle otvorený. Každá z postáv niečo skrýva a toto všeobecné napätie sa nesie celou inscenáciou. Napínavú atmosféru neukončí ani jednoznačné rozuzlenie či odhalenie, v akom záujme postavy vlastne konajú.
Najnovšia inscenácia bábkoherečky Petronely Dušovej nemá jednoduchú tému. O to viac je však zrealizovaná s citom pre jej pochopenie. Rozpráva bolestný príbeh o rakovinou postihnutom desaťročnom Oskarovi, ktorému v jeho posledných dňoch v nemocnici pomáha teta Ruža. Láskyplná, občas pochybujúca o svojej sile pomôcť mu v ťažkých chvíľach, ale stále tá, ktorá je schopná podoprieť ho a vždy vymyslieť niečo, čo mu pomôže.
Autorsky nie celkom jasne vyslovená záverečná myšlienka rozprávky bola rozvinutá inšpirujúcimi ilustráciami Matlovičovej, prekračujúcimi spisovateľkin zámer. Tie sa stali pre dramatičku Zakuťanskú výborným podnetom na rozpracovanie vlastnej myšlienky o ľudskej nedôvere ku vlastným mravným hodnotám, uloženým vo vzájomnej láske, porozumení a pomoci druhým, bez hľadania falošnej vidiny zlatého prasiatka radosti mimo domova.
Balet rieši niekoľko rovín zároveň – koncentruje sa na postavu a kariéru fenomenálneho tanečníka Václava Nižinského (pôvodom Poliaka narodeného v Kyjeve), analyzuje jeho súkromný život (odchod otca od rodiny, pád brata z okna, homosexuálny vzťah s Ďagilevom, manželstvo s Romolou), duševný svet (schizofrénia, jeho pobyt v psychiatrickej liečebni, ktorý trval 30 rokov), jeho mimoriadne emotívne reakcie na politické a spoločenské udalosti (vojna), a to všetko v jednom balíku vytvára obraz nielen Nižinského ako osoby, ale aj obraz doby.
Východiskom diela Zázraky pre Alicu boli knihy Lewisa Carrolla Alica v krajine zázrakov a Za zrkadlom a čo tam Alica našla. Nejde však o otrocké zobrazenie známej a v oblasti divadla i filmu často stvárňovanej predlohy. Kalinka napísal libreto, v ktorom dômyselne spracúva motívy z Carrollových kníh. Pertraktuje predovšetkým odvahu vidieť veci inak, nežiť v bezpečí vlastnej rutiny, prijímať výzvy, dovoliť fantázii byť súčasťou nášho bežného dňa.
Charakter celého predstavenia jasne signalizuje už prvý režijný nápad, prvý výstup, ktorý predchádza k vážnemu a povinnému shakespearovskému prológu. Tento moment je pre diváka komunikačným kódom, informáciou o tom, že textová poetika situačnej komédie sa presúva do javiskovej verzie, ktorá sa približuje viac žánru muzikálovo-operetnej frašky s prvkami klauniády.
Autorka scenáru a režisérka M. Ryšavá spracovala Jobusovu rozprávku do divadelnej podoby optikou bábkarky. Na prázdne javisko prišla na bicykli, ktorý je všetkým a má všetko potrebné k hraniu sa na Etiena. Bábkoherečka zaparkovala bicykel do stojanu, aby mohla ďalej šliapať do pedálov, no na mieste. Položí deťom hádanku: Chcem s tebou byť, chcem s tebou žiť, chcem s tebou aj po smrti hniť. V závere predstavenia im povie, čo to je.
Banskobystrický inscenačný kolektív zvolil v novom naštudovaní Rigoletta cestu viac-menej prekonaného romantizujúceho divadla, aj keď s „korením“ dnes režisérmi zdôrazňovaného naturalizmu. Je to vplyv krutej doby, v ktorej sa kruto premýšľa i cíti – alebo túžba po originalite za každú cenu? Odpoveď si musí dať tvorca i divák sám. Napriek dvom odlišným podobám Rigoletta v SND a v Banskej Bystrici ukončil obe premiéry standing ovation s výkrikmi „bravi“ či „bravo“. Tak to u nás býva.
Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Západné Nemecko pre 60-te až 70-te roky vyvinulo plán zvýšenej rentability kapitálu a rozhodlo sa privykať slabšie sociálne vrstvy životu v mene plánovanej sebadisciplíny. Vznikali sídliskové štvrte s vylúčením oddychových a prírodných zón, štvrte bez možnosti totálneho uvoľnenia vo voľnočasových aktivitách. Mnohí tínedžeri už od začiatku puberty začali chodiť do mládežníckych klubov. Tam boli ľahko dostupné alkoholické nápoje a cigarety. Potom sa objavili psychofarmaká a napokon aj tvrdé drogy. Takto vyrastala aj Christiane Vera Felscherinow, ktorá neskôr urobila sériu reportáží o probléme mladistvých s narkotikami.
V Spišskom divadle sa na Kukučínovu prózu pozreli komediálnou optikou. Hľadiac na obraz spoločnosti konca 19. storočia si však uvedomíme, že sa až tak veľa nezmenilo. Že okno do minulosti je zrkadlom. Príbeh Adama Krta je aj príbehom súčasníka, mikrokomunita tu žije rovnako banálnymi a zároveň ničivými neduhmi. A pristihneme sa aj pri tom, že sa smejeme tomu, čo veľmi dobre poznáme: ľudskej malosti. Freudisti by tu hovorili o terapeutickej funkcii divadla a komédie, ktorá nás usviedča, a tým koriguje. O katarzii smiechom. Freudista nie som.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.