Inscenácia Strip-tease prináša pohľad na dnešný svet, v ktorom sme obklopení mnohými informáciami a názormi. Ako rozmýšľajúci ľudia by sme sa ku všetkému mali postaviť s rozumom, triezvo. Overovať si fakty a oddeľovať fikciu. Mali by sme vedieť rozlíšiť, čo je správne a čo už hraničí s obmedzovaním akejkoľvek slobody. Vyskočáni cez text ukazuje modelovú situáciu, v ktorej jeden človek koná, snaží sa niečo urobiť, a druhý nerobí nič, iba čaká, avšak obaja končia rovnako. Obaja skončia nahí. S holým zadkom a s presvedčením, že za ďalšími dverami s ďalšou Rukou príde niečo nové, lepšie, odchádzajú do tmy.

Ak za vznikom tejto inscenácie stála myšlienka postaviť vedľa seba dvoch skvelých hercov, ktorí by mohli prípadne nadviazať na tradíciu slávnych komických dvojíc (akou bývala aj niekdajšia domovská dvojica tohto divadla), tak nie sú Sväťo Malachovský a Michal Kubovčík márnymi adeptmi na prípadnú dlhšiu spoluprácu. Sú dostatočne rozdielni a zároveň majú kompatibilný štýl humoru. Hmotnostne pripomínajú skôr duo Laurela a Hardyho a ani jeden z nich nie je typom intelektuálneho komentátora lasicovského typu, príjemné bolo však sledovať, ako obaja veľmi vyrovnane bojujú o dominanciu na javisku.

Originálny text naštudoval domáci režisér Marián Pecko. Jeho poetika je zjavná od prvej minúty inscenácie. Na detských divákov kladie značné nároky. K deťom si nekľaká, ale zdvíha ich na svoju úroveň. Ponúka im bohatú nádielku zdivadelneného divadla, pracuje s činoherným prejavom, bábkami, mnohorako člení priestor. Výsledkom je 90 minút trvajúca inscenácia. A tak sa natíska otázka, či je skutočne vhodná pre deti už od šiestich rokov, ako uvádzajú tvorcovia v bulletine.

Piatok trinásteho novembra sa do histórie nášho hudobného divadla zapíše ako deň, keď svetlo divadelného sveta uzrel nový slovenský muzikál Jana z Arku. V prešovskom Divadle Jonáša Záborského sa týmto titulom podujali na neľahkú úlohu uchopiť túto notoricky známu tému a postavu mladej bojovníčky za francúzsku slobodu, a to hneď v nie najjednoduchšom modeli – muzikáli. To, čo sa na začiatku zdalo byť pre tvorivý tím veľkou výzvou, po viac ako dvoch hodinách predstavenia ostalo len v akýchsi rozpačitých intenciách.

Jana Mikitková režijne uchopila inscenáciu ako akési divadlo v divadle a hercov sa snažila nastaviť z úvodnej civilnej polohy do polôh násťročných detí. Hlavná hrdinka Lucia v podaní Adely Mojžišovej otvára inscenáciu príchodom na scénu s príhovorom, čo je javisko, hľadisko, kto je divák, herec a kto bude hrať akú postavu.

Inscenácia Bábkového divadla na Rázcestí Banská Bystrica vznikla pri príležitosti dvoch výročí. Tým prvým je 200. výročie narodenia Ľudovíta Štúra a druhým – „195. víročja vzňiku Maríni od Andreja Sládkoviča...“ – ako sa o tom píše štúrovskou slovenčinou v programe k inscenácii.

Pri reflexii tejto inscenácie sa ako prvá ponúka otázka, či ju vnímať ako jeden celok, alebo ako dve samostatné diela, ktoré sa, samozrejme, v istých bodoch stretávajú a v iných rozchádzajú. Dovolím si tvrdiť, že oba pohľady majú zmysel. Samozrejme, ak sú inscenácie uvádzané pod spoločným názvom, nemožno tento fakt ignorovať, už len z toho dôvodu, že to musí mať dramaturgické opodstatnenie.

Už úvodné signály pozornému divákovi napovedali protiklady, ktoré sa rozvinuli počas predstavenia a tematizované sú aj v pôvodnom prozaickom texte Stanisɫawa Lema. Pravidelnosť okienok v železnej štruktúre je obrazom usporiadanosti, nespochybniteľných istôt a právd, arytmická a nemelodická hudba zas pôsobí vyrušujúco, prináša relativizáciu, skrat či chybu. Samotný žáner sci-fi asociuje protiklad chladnej neosobnosti a sterility strojov či vesmíru vôbec a subjektívnosti, emocionálnosti až iracionálnosti charakteristickej pre človeka.

Novú bratislavskú Vec Makropulos režijne pripravil Peter Konwitschny ako úplne novú inscenáciu, kým jeho tri predošlé bratislavské (Eugen Onegin, Madame Butterfly, Bohéma) boli replikami prenesené z iných operných javísk. Predchádzajúce bratislavské réžie (azda s čiastočnou výnimkou Čajkovského opery) boli v porovnaní s jeho prácami v ostatnej Európe relatívne umiernené. Pravda, režisér sa ani vtedy, ani pri terajšej premiére Janáčkovej opery nezriekol svojho základného chápania operného divadla ako spoločenskej ustanovizne nútiacej diváka zamýšľať sa a spoločensky sa aktivizovať v duchu ním vyznávanej brechtovskej poetiky.

„Divadlo nemá zmysel“ – táto veta zaznieva viacnásobne, a nielen z úst Lopachina, ale aj z úst Trofimova, ktorý sa chystá odísť čo najskôr do Austrálie. Veď v tejto krajine sa „nedá žiť“ a v „cudzine je všetko lepšie“. Režisér M. Amsler sa rozhodol hovoriť o príbehu divadla, ktoré má zaniknúť, akoby divadlo a jeho jazyk a štýl stáli na pokraji priepasti, len divadelníci to ešte stále nechápu a nechcú brať na vedomie...