V leporele netreba hľadať skryté významy. Treba „iba“ pozorne počúvať (texty nie sú vždy zrozumiteľné) a správne sa zorientovať v bábkach a ich speváckych dvojníkoch, pretože rozdielnosť v kostýmoch je spočiatku dosť mätúca. Inscenačný pokus spojiť zdanlivo nespojiteľné znamenal nedobrovoľné „zľahčenie“ operných partov, aj účelovú „príležitosť“ obísť previerku interpretačnej spôsobilosti sólistického ansámblu.

Režisér Martin Kákoš v inscenácii staval najmä na hereckých výkonoch a situačnom humore, ktoré autorov text ponúka. Tragika Emilovho osudu sa prejaví až v závere, keď na jeho nešťastí televízia doslova parazituje prostredníctvom reality šou „Zabi si svojho nepohodlného svedka“. Dovtedy sa diváci na osude javiskového hrdinu zabávajú, hoci má aj výrazné tragické črty.

Slovenské národné divadlo sa rozhodlo prispieť k oslavám uvedením novej hry Karola Horáka, ktorý patrí k absolútnej špičke súčasných slovenských dramatikov. Jeho hra Prorok Štúr a jeho tiene sa viac ako podrobnostiam dobových diskusií o podobe spisovnej slovenčiny venuje spoločensko-politickej úlohe štúrovcov v revolučných meruôsmych rokoch a ich neľahkým súkromným osudom.

Slovná hra „keby (ne)prišiel pán Keby“, tajomná náplň programu jeho estrády a leitmotív „ako by to vyzeralo, keby pán Keby, a my s ním, urobil toto a takto“ fungujú rovnako dobre v žánri estráda, ako aj v rozprávke. A keďže ide v tomto prípade o rozprávku nie ľudovú, ale umelú, mohol režisér smelo aktualizovať, konkretizovať a oživotvoriť nielen (mizan)scény, ale aj príbeh.

Hoci Ďurdiak kvôli finančným problémom divadla neskôr riaditeľskú stoličku opustil, je potrebné uznať, že pod jeho vedením sa divadlo odvážilo k inovatívnemu kroku, vďaka ktorému sa dramaturgia divadla pustila aj do vážnejších tém a medzi populárne muzikálové libretá sa vtesnali hĺbavejšie dramatické diela. Medzi spracovania týchto divadelných hier možno zaradiť aj divadelnú inscenáciu Petra Shaffera Equus hovoriacu o niekoľkých závažných témach, ako je životná frustrácia, sloboda ducha v procese budovania vlastnej integrity, normálnosť verzus bláznovstvo, sexualita verzus náboženstvo atď.

Divadlo S.T.O.K.A. na čele s režisérom Blahom Uhlárom už od svojho vzniku poctivo, výrazne a tvrdohlavo analyzuje vo svojich inscenáciách kritický pohľad na spoločnosť, politiku, človeka. Pomocou minimálnych prostriedkov (vrátane finančných) sa dostáva pod kožu, provokuje. Vo svojej inscenácii Víťazstvo ukazuje malé víťazstvá malých ľudí, ktorí na seba pozerajú z podhľadu alebo nadhľadu.

Namiesto veľkého „muzikálového“ javiska uviedli Kabaret v komornejšej Historickej budove. Kabaretné speváčky a tanečníčky predvádzali svoje výstupy priamo smerom k divákom. Tí si takto mohli autentickejšie užiť ozajstnú kabaretnú atmosféru. Na malé javisko zmestili tvorcovia okrem tanečného pódia, vlakového kupé, svietiaceho koňa a detskej izby aj živý orchester. Čo sa teda celkom určite Náhlíkovi podarilo, bolo naplniť priestor.

Podobne ako Don Juan v Soho (prvá Marberova hra, ktorú uviedol v DJZ Michal Náhlík), aj Dílerova voľba je text, z ktorého cítiť ozajstný život. Preto sa aj rozhodnutie vytvoriť čo najcivilnejšiu inscenáciu oplatilo. V réžii Mariany Luteránovej sa hercom podarilo udržať humor vo veľmi nenásilnej rovine. Dokonca aj expresívnosť vyjadrovania (čo býva pre prešovské publikum ešte stále problémom) pôsobí z úst hercov ako súčasť bežnej komunikácie prirodzene.

Najvýraznejšiu, v tomto prípade je dokonca namieste použiť slovo dominantnú, zásluhu si pripisuje režisér Marián Amsler. Ten totiž pri tvorbe inscenácie nevystupuje „iba“ ako režisér, ale aj ako autor dramatizácie, scény a kostýmov. Jasná a výrazná vízia, ktorá prepája všetky komponenty inscenácie, je zrejmá, premyslená a príťažlivá. Amsler vychádzal nielen zo žiaľ až veľmi nadčasovej témy, ktorou je prepojenie korupcie a špinavých praktík s politickou špičkou, ale aj z istého „popového“ potenciálu románu.