Po minuloročnej „sezóne hriechu“[1], v ktorej dramatizácie románových opusov prevážili nad pôvodnou drámou, Slovenské národné divadlo pripravilo monotematickú Slovenskú sezónu. Porovnávať sa s Angličanmi, Francúzmi ani s Čechmi nemôžeme, ale aj tak sa v slovenskej dramatike nájdu autori, ktorí aj dnes môžu prehovoriť k súčasnému publiku. Vďaka tomu sa opäť do svetiel reflektorov dostal Peter Karvaš a nasledovať medzi inými bude aj Ivan Stodola.

Čo v živote hľadáme a prečo to nevieme nájsť? Aké hodnoty sú skutočne dôležité a čo nám naopak uberá na šťastí? Vieme sa vôbec orientovať v tom, čo je pre nás dobré a čo zlé, alebo si vyberáme podľa toho, čo nám káže spoločnosť? Aká je cena našej dôstojnosti? Tieto aj ďalšie otázky si položili mladí tvorcovia v inscenácii Hysterikon, ktorú uviedli v divadle LUDUS.

Naša krajina; s vlajkou, na ktorej sa čnie dvojramenný kríž a s ústavou, ktorá sa odvoláva na vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda, je predovšetkým kresťanská. Či už sa dnes ku kresťanstvu hlásime, alebo nie, máme to v koreňoch, máme to v krvi. Pred polnočnou omšou sa dodnes zvykneme v kostoloch spovedať, dúfajúc, že očistení lepšie privítame vianočné Božie dieťa.

Aj hry písané pre bábkové divadlo majú svoju predhistóriu. Začiatkom 60. rokov sa začalo omnoho naliehavejšie hovoriť o nedostatku pôvodných slovenských bábkových hier. Tie v tom čase reprezentovali možno dve mená: osvedčený praktik-režisér Ján Romanovský a literárne zdatná spisovateľka Jarmila Štítnická. Dramatika Juraja Váha umlčala už v zárodku cenzúra za jeho satirickú hru (Na počiatku bola nuda) a nie najšťastnejší bol vstup dramatika Jána Kákoša so sci-fi rozprávkou (Planéta robotov). Do tejto atmosféry prišiel v polovici 60. rokov riaditeľ bratislavského Štátneho bábkového divadla Ján Ozábal s hrou napísanou na motívy bájky Rudyarda Kiplinga Ako prišiel slon ku svojmu dlhému chobotu. Ozábal, autor-praktik, mal už vtedy za sebou viacero hier pre ochotníckych bábkarov a v roku 1959 úspešný vstup na profesionálnu scénu (Divé husi).

Inscenácia Vydláždený život, oscilujúca na pomedzí pohybového a činoherného divadla, bola druhou premiérou v poradí siedmej sezóny Divadla elledanse. Text, réžiu a choreografiu zostavil spoločne s účinkujúcimi tanečníkmi izraelský choreograf Rotem Tashach. Päť tanečníkov na javisku hovorí o spôsobe života, aký vedieme na začiatku 21. storočia. Život, determinovaný vlastným telom, fyziognómiou, zmechanizovanou dušou – kráčaj vzpriamene, pracuj, pripaž ruky, ži, ukloň sa autoritám, miluj... Rovnako ako účinkujúci v inscenácii, aj my sa každodenne ocitáme v okovách sociálnych, kultúrnych a etických noriem, zákazov, kontextov, intencií, paradoxov či vopred vydláždených životov.

Nie je celkom korektné vydávať vzniknutý festival Viva Verdi za jediný letný operný festival na Slovensku, lebo tým prvým a dodnes fungujúcim sú Zvolenské hry zámocké, od roku 1980 s opernou časťou. Rovnako by nebolo správne mechanicky porovnávať obe podujatia, lebo každé z nich má svoje špecifiká. Zvolenská dramaturgia ponúka v jednom týždni viacero umeleckých produkcií rôznych opier talianskej, výnimočne aj francúzskej proveniencie vždy jednorazovo. Nový festival sa špecializuje na tvorbu Giuseppe Verdiho a v každom roku chce uviesť jednu viackrát reprízovanú inscenáciu výlučne v javiskovej podobe.