Občas sa diskutuje o tom, či epická literatúra má miesto na javisku. Niektorí sú zásadne proti a argumentujú tým, že veď sa ešte „všetky hry nehrali“. Iní v nej vidia konkurenciu a útočia na divadlá, že málo inscenujú pôvodnú dramatiku, rozumej texty napísané špeciálne pre javisko. Realita je taká, že epika, konkrétne veľké romány, sa v určitých vlnách masívne zmocňujú javísk. Moderné divadlo totiž už netrpí normatívnosťou, úzko dramatický kánon ho nezväzuje. Býva to pre divadlá i divákov neraz obohacujúce, keď môžu z množstva atraktívnych románových príbehov a sond do spoločnosti profitovať.

Etogramy ako „mliečny zub“? Skutočne? Nenastal náhodou ten čas, aby Daša Krištofovičová dostala priestor, snáď aj s dostatočným finančným zabezpečením, na inscenáciu, s ktorou môže úplne pokojne kontrovať aj napríklad nedávno oceňovanej inscenácii Mama ma má_ _ _ _? Vzhľadom na doterajšiu tvorbu Daše Krištofovičovej možno veľmi jednoducho dedukovať, že jej umelecká produktivita bude narastať. Nenaznačuje to iba inscenácia Etogramy, ale napríklad aj Holá Madrid! či Chlap(c)i. Snáď dostane na Slovensku aj iný priestor, ako v projekte Mliečne zuby.

Michail Afanasievič Bulgakov ako spisovateľ, dramatik aj divadelník mal bohaté skúsenosti s kultúrnou politikou stalinistického Sovietskeho zväzu, nemôžeme sa teda čudovať, že mnoho jeho diel sa zaoberá vzťahom moci a umenia. O tejto problematike hovorí aj jeho hra o Molièrovi, ktorá je o vzťahu divadelníka-dramatika a panovníka Ľudovítova XIV., o jeho konflikte s cirkvou, o posledných dňoch jeho života. Hru pod názvom Sprisahanie svätuškárov uviedlo Jókaiho divadlo v Komárne v réžii Martina Hubu. Hneď v úvode môžem konštatovať, že aj z tejto spolupráce (už šiesta réžia v Komárne) sa zrodila zaujímavá, dôležitá, hodnotná inscenácia.

György Spiró často zdôrazňoval, že chcel byť vždy spisovateľom-dramatikom, čo v maďarskej literatúre s výraznou prevahou básnikov a prozaikov je skutočnou raritou. Navyše mal dlho ambície ponúknuť maďarskému divadlu osobitnú dramaturgiu, ktorá v histórii maďarskej drámy nemala obdobu.

Ak si niekto ako predlohu pre svoju prvú riadnu (celovečernú) inscenáciu vyberie hru od Čechova, vždy sa to považuje za krok odvážny, ak nie dokonca diskutabilný. I vo všeobecnosti platí, že keď sa dnes nejaký režisér rozhodne inscenovať Tri sestry, púšťa sa do boja s vopred jasnými predsudkami, ktoré prirodzene vyplývajú z dlhej inscenačnej tradície všetkých Čechovových hier. V oboch prípadoch je preto rozhodujúca najmä režijno-dramaturgická koncepcia, ktorá by mala/mohla priniesť určitú invenciu v interpretácii Čechova. Ak však práve toto absentuje, môže sa stať, že inscenácia skĺzne do klišé a stereotypného výkladu.

Komické vo všeobecnosti vzniká, keď divák spozná svoju nadradenosť nad odohrávanou situáciou, ale rovnako pociťuje sympatie k menejcennosti toho druhého na javisku. V sále bolo počas celého priebehu predstavenia, ako som už načrtla, ticho: Bolo to preto, lebo ľudia neporozumeli dvojitému vrstveniu reality v štylizovanom šate? Alebo neboli schopní sympatií s biednymi bytosťami, ktorými by mohli byť oni sami?

Študent piateho ročníka réžie Roman Malatinec si za svoju absolventskú inscenáciu zvolil drámu Miša Kováča Adamova Hra o svätej Dorote, ktorú uviedol pod menom Dar lásky. Z dramaturgického hľadiska ide o zaujímavý výber. Nielenže ide o hru, ktorú v slovenskom profesionálnom divadle uviedli iba raz, ale je zaujímavá aj svojou témou – položiť život za vieru v Boha a hodnoty, ktoré so sebou nesie. Navyše mladým adeptom herectva ponúka viaceré herecké príležitosti.

Že má Marián Pecko rád (nielen ruskú) klasiku, je všeobecne známe, takže Gogoľove Bláznove zápisky neboli na repertoári divadla žiadnym prekvapením (hoci treba priznať, že titul inscenoval už v roku 2010 vo Východočeskom divadle v Pardubiciach, s rovnakými spolupracovníkmi a vlastne v rovnakej výprave). Spolu s Kafkovou Premenou a Nostalgiou Ivety Horváthovej tvorí inscenácia Bláznových zápiskov akúsi pomyselnú trilógiu, ktorou režisér akcentuje predovšetkým motív inakosti jedinca v spoločnosti, odlišnosť uvažovania, ale aj problematiku hľadania vlastného miesta vo svete. A Pecko ostáva verný svojej poetike, svojskému divadelnému videniu, ktorého charakteristické znaky sa odrážajú v každej inscenácii.

Jedným z hlavných pilierov Bachyncovej interpretácie je zosmiešnený obraz prepiateho národovectva, ktorý reprezentuje práve karikovaná postava Hany. Takýto predobraz nachádzame už u Timravy, čo je nielen dôkazom jej kritického postoja k súdobej spoločnosti, ale aj jej pokrokových a moderných názorov na vtedajší mýtizovaný koncept „národa“.

Podkladom inscenácie Misky strieborné, nádoby výborné realizovanej v Štúdiu 12 je rovnomenná dráma od spisovateľky Jany Juráňovej. Táto divadelná hra bola od svojho vzniku v roku 1997 uvedená dvakrát – v skrátenej verzii ju vo forme scénického čítania predstavilo divadlo Stoka, neskôr ju inscenovalo Rado(sť)dajné divadlo v Kláštore pod Znievom. Tentokrát bola nová premiéra zasadená do špecifického rámca – rok 2015 bol vládou vyhlásený za Rok Ľudovíta Štúra. A práve táto súvislosť sa pri novom uvedení tejto hry so „štúrovskou tematikou“ často skloňovala. Vďaka ironizujúcej línii Misiek, ktorú môže inscenačné spracovanie ešte viac posilniť – ako sa to stalo i v tomto prípade –, bolo však úplne iným druhom spomínania na Štúra a štúrovcov, než na aké sme obyčajne zvyknutí.