(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

2013/2014

Home/2013/2014

Smutnosmiešna kritika do vlastných radov

Poľský dramatik Michal Walczak (1979) úspešne debutoval v roku 2000 hrou Neznámi, ktorá získala cenu v súťaži Hľadáme poľského Shakespeara. V roku 2001 kritika ocenila jeho ďalšiu hru Pieskovisko v súťaži nazvanej My – na prahu nového tisícročia. Ocenenia rozhodli o jeho voľbe venovať sa profesionálne divadlu. Vyštudoval divadelnú vedu a réžiu vo Varšave a takmer výhradne sa venuje písaniu a divadelnej réžii. Na svojom autorskom konte má už niekoľko desiatok textov, ktoré sú úspešne uvádzané nielen v jeho rodnom Poľsku. Walczak dnes patrí k najuvádzanejším a najprekladanejším poľským autorom v zahraničí. Divadelná hra Amazónia z roku 2009 vznikla ako jedna z radu dramatikových hier zameraných na autentickú výpoveď mladej generácie.

Sonda do duše socialistického človeka

S menom prekladateľky a spisovateľky Evy Maliti Fraňovej (1953) sa v kontexte slovenského divadelníctva stretávame relatívne často. Aj v jej prekladoch slovenské divadlá inscenovali diela ruských dramatikov, jej texty boli inscenované na zahraničných festivaloch a prehliadkach a v súťažiach dramatických textov boli viaceré jej dramatické texty vysoko ocenené. V relatívne krátkom časovom slede uviedli na doskách slovenských divadiel po tretíkrát hru Evy Maliti Fraňovej Krcheň Nesmrteľný.

Babylonská veža – to chaotické a nezrozumiteľné v nás

Babylonská veža ľudského vnútra sa rúca, je čas na nové proroctvá. Tak znie podtitul inscenácie Divadla Štúdio tanca. Inscenácia už podľa názvu pracuje so starozákonným mýtom o Babylonskej veži, ktorú sa rozhodli postaviť ľudia, aby sa pripodobnili svojmu Stvoriteľovi. Keď bola veža čiastočne hotová, stavitelia použili niektoré miestnosti ako svoje príbytky. Iné priestory nádherne zariadili a vyzdobili pre svoje modly. Všetci sa tešili zo svojho úspechu, uctievali strieborných a zlatých bohov a vyzývavo sa stavali proti Stvoriteľovi. Dielo sa však vo svojom úspešnom postupe náhle zastavilo. Moc zhora tento zámer prekazila, nedovolila vežu dostavať. Výtvor medzitým dosiahol na tie časy neslýchanú výšku a robotníci, ktorí v tejto výške pracovali, sa náhle už nemohli priamo dorozumievať s tými, čo pracovali dole. Preto boli na rôznych miestach rozostavení muži, čo prijímali pokyny o prísune potrebného materiálu, ako aj iné príkazy, týkajúce sa práce, a odovzdávali ich tomu, kto stál najbližšie. Pri takomto odovzdávaní správ došlo k zmäteniu jazykov. Tak sa žiadal materiál, ktorý nikto nepotreboval, a odkazy boli často opakom príkazov. Nastal zmätok a zdesenie.

Príjemné putovanie regiónom

Spišské divadlo pripravilo dramaturgicky zaujímavú sezónu. Zamerali sa na inscenovanie hier od autorov, ktorí pochádzajú z regiónu, alebo hier, ktoré narábajú s regionálnou témou a motívmi. Celú sezónu preto príznačne nazvali Regionálnou. Do tejto kategórie spadá aj rozprávka Spišské rozprávky, alebo Za dve kvapky veľa vody. Autor Spišských povestí Anton Marec je síce pôvodom od Žiliny, ale ako prozaik sa venuje téme prírody a človeku, ktorý je s ňou zžitý.

Sonda do duše socialistického človeka

S menom prekladateľky a spisovateľky Evy Maliti Fraňovej (1953) sa v kontexte slovenského divadelníctva stretávame relatívne často. Aj v jej prekladoch slovenské divadlá inscenovali diela ruských dramatikov, jej texty boli inscenované na zahraničných festivaloch a prehliadkach a v súťažiach dramatických textov boli viaceré jej dramatické texty vysoko ocenené. V relatívne krátkom časovom slede uviedli na doskách slovenských divadiel po tretíkrát hru Evy Maliti Fraňovej Krcheň Nesmrteľný.

Láskavý obraz neláskavej doby

Inscenácia Pozor, dobrý pes vznikla na základe románu pre mládež Keď sa pes smeje Juraja Šebestu. Tento román je jednou z mála pôvodných slovenských kníh pre mládež a získal hneď niekoľko ocenení: Objav roka, Cenu Stana Radiča na festivale Kremnické gagy 2009 či cenu Najlepšia kniha pre mládež. Juraj Šebesta pôsobí ako prekladateľ, pedagóg, publicista i ako spisovateľ. V románe Keď sa pes smeje ukazuje príbeh bratislavskej rodiny – takej, akých je v každom paneláku neúrekom.

Trocha unavené soirée

Hovorí sa, že to, ako človek starne, vidí najviac na tom, ako rastú jeho deti. Teatrológ má poruke navyše ešte jedno meradlo: to, ako starne, si bolestne uvedomuje aj ako svedok starnutia svojich divadelných lások. Ba ako keby toto zrkadlo času bolo oveľa nemilosrdnejšie, krutejšie – s rastúcimi deťmi prichádza aj radosť z ich osamostatňovania, rozvoja a životných úspechov, no akú radosť môže mať divák pri sledovaní ubúdania síl svojho javiskového idolu? (Preto už som roky, ba desaťročia nebola v Suchého Semafore, preto tie rastúce obavy pri návštevách milovanej Ypsilonky, či na Slovensku projektov Blaha Uhlára...)

Bertolt Brecht deťom

Slovenské činoherné divadlá niekoľkokrát ročne ponúknu dôvod bedákať nad ponukou inscenácií pre najnižšiu vekovú kategóriu divákov. Medzi také však už niekoľko sezón nepatrí Divadlo Jonáša Záborského v Prešove (DJZ). Uplynulé inscenácie pre deti mali vždy dostatočnú úroveň, výtvarnú hodnotu a predovšetkým v nich nebolo zanedbané režijné ani herecké remeslo.

Konečne mal niekto odvahu inscenovať Janu Eyrovú

Dramatizácie literárnych predlôh – ako sa otvorene vraví medzi divadelníkmi, ale aj medzi teatrológmi – vždy zaplatia svoju veľkú daň literatúre. Inscenácie majú iné tempo – akoby „opisovacie“, t. j. divadelne nedramaticky „ukazovacie“ (teraz mám na mysli Osolsoběho ostenziu a nie priamočiaru ilustráciu obsahu literárneho deja) a iba veľmi obťažne divadelné, pretože v nich prevláda vizuálny aspekt nad tradične chápaným divadelným kódom. Ďalším citlivým miestom dramatizácie je otázka tímu, ktorý realizuje jej inscenačnú podobu a literárny text, ku ktorému sa vzťahuje. Hlavnou otázkou inscenačného tímu pri dramatizáciách je autorstvo dramatizácie. V prípade režiséra-dramatizátora je tu vždy nebezpečenstvo, že režisér nedokáže svoju predstavu realizovať aj na javisku, pretože ho transformácia literárneho textu do veľkej miery tvorivo pohltila.

Go to Top