Juraj Fotul a Peter Weinciller, autori divadelnej hry o Noemovej arche, sa pohrali s myšlienkou záplavy veľmi svojsky. Prispôsobili si mytologický príbeh na dnešný obraz sveta. A tak nám na začiatku ukazujú, ako nás raz zaplaví potopa smetí. Táto alúzia je veľmi pekne prepojená s biblickým príbehom, ktorý sa na javisku nakoniec odohrá.

Z. Kollárová spája motívy klasickej ľudovej rozprávky o malom chlapčekovi s príbehom H. CH. Andersena. Notoricky známe fabuly doplnila o nové postavy (kráľ Krkovička, kráľ Palacinkár IV. a i.), situácie (Janko Hraško vymýšľa zábudlivej rybe meno). Do textu vložila kuchynský slang i pomenovania (princezná Duritka, ty si taký pripečený, nerozpaľuj sa, ty si moja šálka čaju atď.). Táto zmena často vyplynie zo situácie, z hry súrodencov.

Mladý tím inscenátorov pod vedením režiséra Michaela Vyskočániho si zvolil pre svoju najnovšiu inscenáciu v divadle LUDUS text súčasného ruského autora Jurija Klavdijeva. Tento dramatik sa zapísal do ruského divadelníctva ako enfant terrible, nebojí sa provokovať a otvárať aj tie najtabuizovanejšie témy súčasnej mládeže. Sám si prešiel veľmi pestrou minulosťou, zahrával sa s drogami, vandalizmom a násilím ako člen skupiny skinhedov. Jeho vlastný život je teda ukážkou sociálne-patologických javov a jeho tvorba je silne autobiografická.

Inscenovať všeobecne známe rozprávky so sebou vždy prináša určité výhody i nevýhody. Na jednej strane, deti tieto rozprávky dobre poznajú, a preto si tvorcovia ľahšie získajú ich pozornosť, no na druhej strane môžu práve vďaka tomu po chvíli ich záujem stratiť. Aj preto sa väčšinou divadlá snažia prinášať rôzne nadstavby, aktualizácie, či radikálnejšie prepisy – i to však môže byť na škodu. Tvorcom zo Starého divadla Karola Spišáka v Nitre sa väčšinou darí odhadnúť tú pravú mieru ozvláštnenia – obsah násilne neupravujú, v texte skôr zvýraznia konkrétny motív, ktorý je doplnený o originálnu formálnu a výtvarnú stránku. To bol aj prípad inscenácie pre deti od troch rokov – Janko a Marienka, v réžii súčasného riaditeľa divadla Ondreja Spišáka.

Film Larsa von Triera Dogville (z roku 2003) je kontroverzný témou i formou – príbeh o absencii dobra v človeku je zinscenovaný vo filmovom štúdiu takmer bez akýchkoľvek kulís (domy obyvateľov predstavujú iba biele čiary na zemi s minimom nábytku vo vnútri ohraničenia, rovnako s minimom rekvizít v pomyselnom exteriéri). Trier účelovo vytvoril štylizovaný svet mestečka Dogville, v ktorom nechal pomaličky bublať ľudské zlo až do samej krajnosti. O niečo podobné sa pokúsili aj tvorcovia zo Starého divadla Karola Spišáka v Nitre, ktorí sa už dlhší čas programovo zameriavajú na tému rôznych foriem zla, na skryté ľudské stránky či na tenkú hranicu medzi tým, čo považujeme za normálne a tým, čo odsudzujeme.

Uvádzať v súčasnosti dramatizáciu notoricky známeho románu môže mať svoje výhody i nevýhody. Tvorcovia zo Starého divadla Karola Spišáka v Nitre sa však rozhodli pre uvedenie celkom nového pohľadu na dielo Victora Huga – v popredí už nestoja len známe postavy Quasimodo, cigánka Esmeralda, Arcidiakon Frollo či básnik Pierre Gringoire a kapitán Phoebus. V centre nitrianskej inscenácie sú dve metaforické postavy – Paríž a Chrám. „Dva princípy, dva živly“ (ako sa uvádza v bulletine), ktoré sú ako parížska hmla neustále prítomné na javisku, dozerajú na osudy všetkých postáv, mierumilovne i zákerne komentujú ich vnútorné rozpoloženia či prebiehajúce udalosti. Stoja na javisku ako dva symboly zosobňujúce vášne, pudy a slabosti všetkých postáv.

Slovenské národné divadlo sa v rámci uvádzania súčasných textov rozhodlo opäť siahnuť po dráme ruskej proveniencie. Po Pohanoch Anny Jablonskej je inscenácia Vyrypajevových Ilúzií tak už druhým uvedením súčasnej ruskej hry na našej prvej scéne. Ivan Vyrypajev rozhodne nie je radový dramatik, ktorého dielo by malo zapadnúť prachom. Už dnes o ňom môžeme hovoriť ako o reformátorovi divadelného umenia, ktorý anticipoval mnohé experimenty na poli divadelných realít a divadelnej ilúzie, ktorý posúva hranice divadla a života a každou jednou hrou dokáže znova a znova prekvapiť.

 

Jedným z lajtmotívov sezóny 2013/2014 v činohre Slovenského národného divadla boli dramatizácie ťažiskových diel klasickej románovej spisby (ak nepočítame dramatizáciu súčasného románu Láskavé bohyne). Šéf činohry Roman Polák siahol po javiskovej úprave románu Thomasa Manna Buddenbrookovci od nemeckého divadelníka Johna von Düffela. No opäť sa prejavila Polákova úcta k literárnej predlohe, v ktorej je pre neho ťažiskový príbeh, jeho (ilustratívne) tlmočenie a vernosť autorovi (viď jeho predchádzajúce inscenácie Anny Kareninovej a Bratov Karamazovovcov).

Autorka scenáru a režisérka P. Dušová vložila známu českú ľudovú rozprávku o hašterivej žene do konfliktu herca a herečky. Napravením literárnej postavy sa tak zlepšuje aj vzťah medzi kolegami. Dieťaťu sa moment premeny zdvojí a poukáže sa na aktuálnosť rozprávok.

Textovo autorka vychádzala z rozprávky Boženy Němcovej. „Teší nás, že náš repertoár obohatí ďalšia klasická rozprávka, aj keď trochu zmodernizovaná pre 21. storočie. Určená je pre deti školského i predškolského veku, ale poteší aj srdce dospelého diváka,“ skonštatoval umelecký šéf divadla Ivan Sogel.

 

Polepšili sme si, keď sme sa osamostatnili? Autorský tandem zložený z režisérky Valerie Schulczovej a dramaturga Romana Olekšáka vďaka priamej objednávke divadla MDPOH a Mareka Ťapáka dostal priestor na napísanie divadelnej hry reflektujúcej súčasné udalosti na Slovensku a možnosť prostredníctvom nej nájsť odpoveď na túto otázku.