Rudolf Schuster začal písať prozaické texty i rozhlasové a televízne scenáre. Stavia sa do rôznych umeleckých pozícií. Jeho úsilie presadiť sa ako umelec neostalo nepovšimnuté, a preto mnohé jeho diela dostali aj inú tvár. Podobne je to aj s textom jeho rozhlasovej hry Ján Bocatius, ktorá hovorí o reálnej historickej postave a jej osudoch.

Divadlo Zrakáč začalo pôsobiť v roku 2010, pod vedením režiséra Jozefa Prážmáriho na Malej scéne STU, a debutovalo dramatickou aktualizáciou klasického textu Romea a Júlie pod názvom Rómeo a Júlia 2010. V rámci svojej pôsobnosti vytvorilo zatiaľ iba tri divadelné inscenácie. S druhou, Študentove šibalstvá, ktorá je inšpirovaná moralitami Hansa Sachsa, opätovne v réžii Prážmáriho, sa však už presunulo do priestorov Štúdia 12. V ostatnej divadelnej sezóne so skupinou hercov a herečiek spolupracovala mladá absolventka činohernej réžie Vysokej školy múzických umení Kristína Chlepková.

Je logické, že ide o text, pri ktorého javiskovom podaní zohráva mimoriadnu úlohu herecká interpretácia, respektíve obsadenie, možno viac než samotné režijno-dramaturgické smerovanie. Základným výtvarným atribútom je dlhé mólo, ktoré ústi do kruhového mini javiska, vystupujúc až do prvých radov hľadiska. Nie je ťažké odčítať, čo by tak mohlo znázorňovať, napríklad stoporený penis, ktorého trajektória je priam nekonečná. Z oboch strán ho obklopujú biele transparentné závesy, ktoré by asi mali vytvárať duchovnú atmosféru chrámu, keďže sa dej odohráva v kostole, kde prebieha stretnutie skupiny.

Svet hercov po tom, čo opustia dosky javiska, bol námetom mnohých filmov, z divadelných hier na túto tému je vari najznámejšia Divadelná komédia Bengta Ahlforsa, menej známa napríklad hra Život v divadle Davida Mameta (obe sa inscenovali aj na Slovensku). O tom, aký ťažký je herecký chlebík, je aj komédia Herci sú unavení, ktorú v tejto sezóne uviedlo Divadlo Jána Palárika v réžii domáceho režiséra Viktora Kollára.

Otázkou však zostáva, čo s Nestroyom a jeho kúzelnými hrami, ľudovými drámami a muzikálu blízkymi spievanými fraškami dnes? Súdiac podľa kritických slov, ktoré na adresu Pána Mimo napísali recenzenti, oživovanie známeho komédiografa na našej prvej scéne nedopadlo celkom zdarne. Ani o trnavskej inscenácii sa, žiaľ, nedá povedať, že by bola invenčným príspevkom k inscenačnej tradícii Nestroya u nás.

Divadlo (z) poézie na javisku Divadla Jána Palárika nie je predchnuté sentimentom minulých čias a napriek istým faktografickým presahom nemá ani ambíciu prehnane historizovať. Hoci inscenácia vznikla pri príležitosti 40. výročia založenia profesionálneho divadla v Trnave (v tom čase Divadla pre deti a mládež), nie je veľkým glorifikujúcim opusom, ktorý by azda podľa niečích predstáv viac prináležal takejto oslave.

Igor Kasala hráva v Divadle Jonáša Záborského „takmer hlavné“ roly. I keď je stabilným členom súboru, nepatrí medzi hercov, ktorí by sa „špecializovali“ na titulné postavy. Posledná, do ktorej ho Michal Náhlík obsadil, bol v roku 2012 Škorec v Podivuhodnom skone sedliaka Škorca. A hoci je zjavné, že Antonio Salieri nie je v Shafferovej hre Amadeus titulná postava, je pre príbeh geniálneho hudobníka zo Salzburgu celkom určite najkľúčovejšia.

Aj Katarína Želinská, ktorá uvádza svoje meno ako spoluautorka divadelnej hry, pristupovala k tvorbe bez nepatričnej piety. Drží sa síce príbehu a do veľkej miery aj jazyka Murgerovho románu, posúva ho však ďalej. Samozrejme, to je spôsobené predovšetkým tým, že príbeh a postavy sú dokonale prenosné do každého obdobia a každej krajiny. Áno, bohémska trojica mladých umelcov pokojne mohla žiť v polovici 19. storočia na Montmartri, ale aj v súčasných internátnych izbách a študentských bytoch.

V diele Antona Pavloviča Čechova nachádzajú divadelníci už dlhé desaťročia raz pátos, inokedy iróniu a humor, sentiment či paródiu. Predovšetkým jeho jednoaktovky sú dôkazom o ostrovtipe autora, ktorý v jemných nuansách rysuje karikatúry rôznych osobnostných typov. Jeho jednoaktovky či „žarty v jednom dejstve“, ako ich sám nazýva, svojím nadčasovým posolstvom o ľudskosti a neľudskosti dodnes inšpirujú tvorcov všetkých vekových kategórií.

Inscenácia a hra Nostalgia vznikli ako súčasť projektu divadla a štúdia T.W.I.G.A. s názvom Ženské úteky (súčasťou boli diskusie so slovenskými emigrantkami a cudzinkami žijúcimi na Slovensku a inscenácia List čiernemu synovi) a priamo nadväzujú na tému migrácie a emigrácie, ktoré boli v slovenskom prostredí vždy veľmi aktuálnymi, ich podoba sa počas histórie iba menila, mala iné dôvody a vyplývala z konkrétneho stavu našej spoločnosti. Je to teda téma bytostne aktuálna stále, a s nadsádzkou by sme mohli povedať, že Slovenky a Slováci vždy rodný kraj opúšťali možno práve preto, aby sa „našli“.