Keď v roku 2008 vyšiel román Žila som s Hviezdoslavom po prvýkrát, nevzbudil nejaké výraznejšie reakcie širokej verejnosti, a to ani s ohľadom na Juráňovej zmysel pre rebéliu v podobe revidovaného pohľadu na ikony slovenskej histórie (napr. hra Misky strieborné, nádoby výborné). Jej tvorba bola i naďalej vnímaná predovšetkým z pozícií feminizmu, bez toho, že by sa jej priznal aj iný rozmer – pokus o vyrovnanie so skresľovanou národnou minulosťou, iný pohľad na veci notoricky známe. Pritom sa tento pohľad v slovenskej dramatike objavuje už dlhšie ako výrazný smer (napr. Ballekova hra a inscenácia Tiso, Klimáčkov Dr. Gustáv Husák). Juráňovej texty ale nie sú založené primárne na dokumentárnej vernosti. Autorkina erudícia a prehľad vo faktoch a dobových kontextoch je nesmierna, a tak si môže dovoliť budovať svoje texty ako pestrú fiktívnu mozaiku, v ktorej sa s faktami pohráva ako s prostriedkami pre svoje umelecké vyjadrenie.

Už len dátumy, kedy sa Ostrovského krátka hra Nemá kocúr večne hody (1871) uvádzala v slovenských divadlách, sú zaujímavým čítaním. Tri profesionálne inscenácie vznikli začiatkom päťdesiatych rokov, no potom o Ostrovského hru akoby prestal byť záujem. Až v roku 2008 uviedla hru režijno-dramaturgická dvojica Juraj Bielik a Anton Korenči ako svoje absolventské predstavenie na Malej scéne VŠMU. To, že sa hra o arogancii bohatých a konečnom víťazstve cnostne chudobných objavila v budovateľskej dramaturgii, dnes asi nikoho neprekvapí. Zaujímavé však bude opýtať sa, v čom je hra Nemá kocúr večne hody natoľko nadčasová, že prežila aj vyše päťdesiatročnú pauzu a vracia sa na slovenské javiská práve dnes. Zatiaľ najnovšiu inscenáciu režijne a dramaturgicky pripravili Ľubomír Vajdička a Miroslav Dacho v Prešove.

 

Inscenáciou Konfety potvrdzuje žilinské divadlo smer, akým sa vydalo už dávnejšie, a síce podporu najmladšej generácie divadelníkov, dokonca aj súčasných študentov VŠMU. Ponúka im priestory svojho štúdia ako pôdu pre ich prvé spolupráce s profesionálnym súborom. Výhody plynú obojstranne – pre začínajúcich tvorcov, ale aj pre domáce divadlo. Žilinský herecký súbor je totiž jedným z najmladších na slovenskej profesionálnej divadelnej scéne a pre jeho tvárnosť a umelecké dozrievanie je rozmanitosť tvorivých prístupov a poetík žiaduca. Štúdio žilinského divadla sa tak stáva akýmsi experimentálnym priestorom, ktorý (prirodzene, ako v iných divadlách) znesie viac, než veľká činoherná sála.

Nadčasová tragédia Michaila Jurieviča Lermontova Maškaráda odhaľuje negatívne stránky ruskej spoločnosti 19. storočia, ktoré však majú zrejmý presah aj do našej súčasnosti. Lermontovov obraz dekadentnej a zhýralej spoločnosti je neľútostný a prebúdza i dnes svedomie. Na pozadí nešťastného omylu a intrigy ukazuje ďalekosiahle dôsledky aj tých zdanlivo neškodných morálnych pokleskov. Hĺbavá romantická postava Arbenina dodáva zároveň deju filozofický rozmer.

Zoskupenie tvorcov Med a prach prinieslo v poradí už druhé divadelné dielo, ktoré malo premiéru na ich pohostinnej scéne divadla Ticho a spol. Po Bartimejových pašiách sme mali možnosť vidieť opäť čosi originálne, tentokrát stojace na rozhraní umeleckých druhov, divadla a performancie. Domov Eros Viera tvorcovia veľmi príznačne označili za scénické dielo, čo potvrdzuje ich zámer priniesť „inscenáciu“, ktorá by mala podobu konceptuálneho diela predvedeného na javisku. Teda takého, ktoré svoju ústrednú myšlienku a osobnú výpoveď tvorcov (hľadanie, nachádzanie, ale i strácanie domova, lásky a viery ako základných ľudských pilierov a istôt) vyjadruje prvkami a prostriedkami viacerých umeleckých druhov (hudby, spevu, akčnej maľby, bábkového divadla, performancie atď.), pričom jednotliví umelci hierarchizujú použitie zvolených prvkov a podriaďujú svoje výstupy organickosti celku.

Základnou témou hry je vnútorná neistota muža v strednom veku váhajúceho medzi manželkou a milenkou. Adrián je meteorológ, ktorý nikdy nezažil reálnu búrku. Je ženatý, ale rozhodol sa, že manželku Soňu opustí, lebo sa zamiloval do Milady. Kľúčom k deju môže byť záverečná pieseň: „Tí sťahovaví vtáci / Občas sa na nich rozpomeniem / Tí sťahovaví vtáci / Keď lietaš od milenky k žene / Ach kde si doma, tu či tam / Možno sa na to opýta“. Z celej hry cítime aj akúsi „čudnú clivotu“, ktorá sa hrdinovi priplietla do života. Ako sa v hre skonštatuje, život je ako sviečková, každému chutí, ale málokto ju vie.

Divadelná sezóna 2013/2014 priniesla na pôdu VŠMU, konkrétne do priestorov Burkovne, dve diela švédskeho dramatika Augusta Strindberga z jeho naturalistického obdobia. Obe inscenácie, tak Slečna Júlia režiséra Tomáša Procházku, ako aj Veritelia Iva Dobrovodského, majú mnoho spoločného. V oboch prípadoch tvorcovia zvolili komorné texty zaoberajúce sa Strindbergovou ústrednou témou ranného obdobia – súbojom pohlaví – a v oboch prípadoch hľadali ich paralely v súčasnom svete.

V kontexte Slovenského národného divadla, ako aj divadelnej tvorby na Slovensku, sa na projekt Desatoro nedá spomínať inak než s nadšením. Chceli ste odpoveď na dnešnú krízu morálky sekularizovanej spoločnosti 21. storočia? Nech sa páči, prečo nezinscenovať rovno samotnú božskú zmluvu? Päťhodinová púť útrobami slovenského divadelného kolosu ponúka ku každému prikázaniu jedno zastavenie a originálnu divadelnú poviedku, ktoré na netradičných herných miestach a v nečakaných situáciách prehodnocujú základné morálne piliere našej kultúry. Navyše, keďže bolo každé z prikázaní zverené jednej režisérskej osobnosti z mladej alebo strednej generácie, vzrušujúca koláž desiatky odlišných poetík je zároveň jedinečnou prehliadkou mladého slovenského režijného divadla. Recenzentovi neostáva iné, než porovnávať.

La clemenza di Tito (1791) nesie spomedzi autorových operných diel najvyššie číslo Köchlovho zoznamu (KV 621). Wolfgang Amadeus Mozart ju komponoval paralelne s finalizáciou Čarovnej flauty (KV 620), pričom sa mu už v hlave zrejme rodilo legendami opradené Requiem (KV 626), uzatvárajúce jeho bohatý tvorivý odkaz. Podnetom k vzniku opery bola objednávka českých stavov pri príležitosti korunovácie Leopolda II. za českého kráľa. Mozart vytvoril dielo v neuveriteľne krátkom čase: hovorí sa o osemnástich dňoch, každopádne, išlo o interval kratší než jeden mesiac.

Pucciniho opera Bohéma patrí vo svete medzi najhranejšie opery (momentálne jej v štatistikách uvádzania patrí tretie miesto). V SND sa len od 50. rokov minulého storočia inscenovala štyrikrát a do najnovšej inscenácie tu mala takmer 350 repríz. Po svetovej premiére Pucciniho Bohémy kritik Nappi napísal, že na toto dielo sa rýchlo zabudne. Kruto sa mýlil, lebo Bohéma dodnes patrí k najobľúbenejším dielam všetkých priaznivcov operného divadla. Okrem iného vďačí za svoju nehynúcu popularitu tomu, že na Pucciniho tvorbu sa postupne aj odborná verejnosť pozerá objektívnejšie.