Rok Giuseppeho Verdiho, motivovaný dvestoročným jubileom skladateľovho narodenia, nenechal žiadne z troch slovenských divadiel bez povšimnutia. Zatiaľ čo Opera SND a Štátne divadlo v Košiciach sa v dramaturgickom výbere upli k najväčšej diváckej istote a na Slovensku najfrekventovanejšiemu titulu (v oboch prípadoch to bol Rigoletto), od progresívnejšie orientovanej banskobystrickej Štátnej opery sa očakával zaujímavejší počin.
Príbeh Dürrenmattovej modelovej drámy je jednoduchý. Mesto Güllen je Bohom, svetom a peniazmi zabudnuté miesto. Prežíva v ňom posledných pár obyvateľov, ktorí nemajú dostatok síl, aby sa za prácou, a teda aj lepším životným postavením rozhodli odcestovať. Do tohto mesta prichádza miliardárka, ktorá tu kedysi vyrastala.
Inscenovanie či interpretovania klasických divadelných textov patrí medzi povinnú súčasť študijných plánov každej divadelnej školy. Tragédia Williama Shakespeara Macbeth z repertoáru Divadla Lab dostala od jej tvorcov podnadpis Hra o bastardoch. Režisér Tomáš Procházka ním podčiarkol, že sa pokúsi do hry vstúpiť výraznejšou interpretáciou, možno aj v duchu repliky „Now, gods, stand up for bastards!“ z Kráľa Leara.
V súčasnosti sa všade okolo nás rieši téma ekológie, separácie, všetko je eko, bio. Deti už v materských centrách majú svoje vodné laboratóriá, farebne diferencované koše pozná aj škôlkar. Na hodinách si prváčikovia vyrábajú hračky z plastových fliaš a čoraz viac škôl má vo svojich osnovách environmentálnu výchovu.
Interpretácie klasiky boli obľúbené najmä v časoch, keď sa nedalo vypovedať nič priamo. Zlatý fond slovenskej drámy predstavoval únik z dramaturgickej bezvýchodiskovosti, a inscenácie, ktoré na základe neho vznikali, často svojou hravosťou zatierali sivé kontúry nudného realizmu.
Dramaturgia Divadla Malej scény STU sa rozhodla prinášať na svoje javisko tituly málo hrávané alebo málo známe. Prvýkrát uviedla na slovenskú scénu aj dramatizáciu Dostojevského novely Večný manžel v preklade Anny Kostolanskej.
Na svete pravdepodobne neexistuje populárnejší šport, než je futbal. Hra, ktorú dnes už možno považovať za svetový fenomén, spája ľudí na celom svete. Podľa štatistiky FIFA (Fédération internationale de football association), ktorá združuje vyše dvesto národných futbalových zväzov, bolo v roku 2000 na svete 265 miliónov registrovaných hráčov a hráčok tohto športu.
V roku 1961 sa na súdnom procese s Adolfom Eichmannom zúčastnili stovky novinárov. Bola medzi nimi aj židovská filozofka nemeckého pôvodu, toho času redaktorka The New York Times, Hannah Arendt. Na základe tejto skúsenosti neskôr napísala správu o „desivej banalite zla, pri ktorej zlyhávajú slová a myslenie troskotá“.[1] Jej svedectvo ukázalo i to, že medzi vojnovými zločincami neboli iba nacistickí štátnici, ale aj neznámi, bežní ľudia, tí „medzi nami“.
Barbier zo Sevilly je nepochybne najpopulárnejšou a najhranejšou operou Gioacchina Rossiniho. Momentálne v celosvetových tabuľkách uvádzania figuruje na siedmom, kým ďalšia zo skladateľových opier Cenerentola až na 28. mieste. Či je Barbier ako opera oproti Beaumarchaisovej pôvodine dielom, ktoré menej útočí na šľachtické móresy, aj najlepšou operou Labute z Pesara (ako nazývajú Rossiniho), je už sporné.
Uvedenie opusu z tvorby Richarda Wagnera v roku jeho dvojstých narodenín sa od prvej národnej opernej scény očakávalo celkom samozrejme. No podobne ako v prípade rovnakého výročia Wagnerovho talianskeho rovesníka Giuseppeho Verdiho, aj dramaturgická voľba Lohengrina zaváňa ľahkým alibizmom a poškuľovaním po ceste ľahšieho odporu.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.