Dramaturgia Štátneho divadla Košice už niekoľko sezón robí záslužnú výchovno-edukačnú prácu, keď do repertoáru divadla včleňuje slovenskú dramatiku. Po Tajovského „Ženskom zákone“ a Králikovom „Trasovisku“ siahla tentoraz po veselohre, dnes už klasike dvadsiateho storočia, Júliusa Barča-Ivana a jeho titule "Mastný hrniec".
Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre uviedlo vo svojej 60. sezóne ako 183. premiéru inscenáciu Čintet alebo more na konci sveta. Pre čitateľov diel tohto slovenského literáta a kazateľa Cirkvi bratskej je to názov známy, pre nezainteresovaného tajomný. Inscenácia určená deťom má rovnomenný názov ako Pastirčákova knižka, plná fantázie, tajomstva a filozofického posolstva autora.
Radošinské naivné divadlo má svoju históriu, poetiku a pevnú divácku základňu. Textom Nesladím, s podtitulom Veselá balada o šťastí, sa Stanislav Štepka opäť dotýka citlivých tém každodenného života a snahy nájsť šťastie – v tomto prípade ho hrdinovia hľadajú online. V terajšej tvorbe S. Štepku však možno badať isté zmeny.
Autorská inscenácia Václava Púčika Trik Trejsy vznikla na motívy známeho detektívneho komiksu s hlavnou postavou Dicka Tracyho. Hoci nejde o myšlienkovo náročný titul, je nutné inscenácii prisúdiť kvality, ktoré v rámci divadelných produkcií „na odreagovanie“ rozhodne má. Inscenácia predovšetkým zachováva s patričnou dôslednosťou estetiku americkej detektívky tridsiatych rokov, a to po všetkých stránkach, čím vytvára divácky atraktívnu muzikálovú šou.
Štúdio tanca Banská Bystrica ešte stále funguje v provizórnych priestoroch ARTkina. Plytké a do šírky natiahnuté javisko sa nachádza pred nariaseným čiernym zamatom, za ktorým je premietacie plátno. Tanečníci spolu s ďalšími tvorcami si ešte dosť dlhý čas počkajú na regulárny, konkurencieschopný scénický priestor. Je zázrak, že v takýchto neprofesionálnych podmienkach ešte stále vznikajú tanečné projekty.
Život profesionálneho tanečníka pohybujúceho sa v oblasti súčasného tanca na Slovensku nie je jednoduchý. Scény ponúkajúce metafyzickejšie a abstraktnejšie projekty v oblasti súčasného tanca stoja na samom okraji javiskových umení. Dve desaťročia po „nežnej“ takéto interdruhové divadlá musia dennodenne bojovať o svoje profesionálne prežitie aj napriek tomu, že umelecky potvrdili svoju opodstatnenosť a nevyhnutnosť pri formovaní pôvodnej divadelnej estetiky 21. storočia.
Pripraviť dobrú divadelnú rozprávku je umenie, o to viac, ak dramaturgia neponúka klasický titul zo Zlatého fondu rozprávok. Mohli sme sa o tom presvedčiť nie raz a na mnohých slovenských scénach. Prilákať malého diváka do divadla na súčasnú autorskú rozprávku sa tentoraz odhodlali v prešovskom Divadle Jonáša Záborského. Čas im prial, veď tzv. mikulášske či predvianočné predstavenia sú pre prevádzku azda tie najvďačnejšie.
Na prednej strane listu stojí: „Načo by sme robili bulletin, keď každý vie, kto je Martin Huba, Anton Pavlovič Čechov a kto sú Tri sestry.“ Zadná strana bieleho listu - bulletinu tak pozostáva len z mien tvoriacich študentskú inscenáciu Tri sestry uvedenú v Divadle LAB. Prvým a prvoradým je meno profesora Martina Hubu, ktorý je nielen režisérom inscenácie, ale aj pedagógom práve absolvujúceho ročníka. Kusé a oprostené informácie vyvolávajú dôveru, založenú na overenej kvalite, a budúci divák tento sebavedomý minimalizmus považuje za adekvátny.
Vagína monológy autorky Eve Ensler sú zborníkom prepisov rozhovorov, úvah, štatistických údajov a faktov z histórie na tému vagíny a ženskej sexuality. Text sa snaží odtabuizovať a, v dobrom slova zmysle, provokovať spoločnosť k otvoreniu prehliadaných tém. Vagínu používa autorka ako symbol ženstva a ženskosti v intenciách modernej feministickej filozofie – v snahe definovať ženu ako jedinečnú bytosť a nie ju porovnávať s mužom.
Dramatik Miro Gavran napísal ďalšiu hru, v ktorej dominujú „pikantné“ témy mužsko-ženských vzťahov – v Pandorinej skrinke vytvoril trojuholník dvoch mužov, jednej ženy a príbeh, ktorý nie je zvláštny takmer ničím, iba ak svojou každodennosťou. Gavran nevytvára charaktery, pracuje s typmi a nenamáha sa ani so zálpletkou - ide o remeselne zručne napísanú konverzačku. Otázna je však javisková interpretácia režiséra Ladislava Kočana, ktorý Pandorinu skrinku naštudoval vo svetovej premiére.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.