(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

2008/2009

Home/2008/2009

Veľa červenej škodí

Iba málo hercov na Slovensku je schopných tak sústredene a zároveň s veľkým vnútorným človečím gestom stvárňovať negatívne postavy, ako je to u Zity Furkovej. Má zmysel nielen pre tú pravú ľudskú divadelnú rovnováhu v nich, ale aj schopnosť odhaliť pre nás (pretože sme iní ako oni) ich krutosť, zlobu, podstatu toho, čo ich robí inými ako ich bežné okolie. Vďaka jej herectvu ich síce chápeme, ale zároveň - opäť ale iba vďaka nej - v nich vidíme hranicu, za ktorú nemôžeme a ani nesmieme ísť. (Či aj nechceme - je otázkou už inou - nášho osobného „barometra“ pre zlo a zlobu.)

George Balanchine – Pas de Deux

Po veľkolepej premiére Ivana Hrozného, na začiatku sezóny (september 2008) v Novej budove SND, pripravil Balet Slovenského národného divadla pre svojich divákov na záver sezóny v Historickej budove SND premiéru P. I. Čajkovského Pas De Deux v choreografii Georga Balanchina. Premiéra sa konala 7. mája v rámci predstavenia Večer klasických choreografií, ktorý sa doteraz skladal z dvoch častí, Čajkovského Serenády v choreografii G. Balanchina a Glazunovho Grand Pas Classique z baletu Raymonda, v naštudovaní J. Changa podľa choreografie M. Petipu. Pas De Deux bolo vsunuté medzi tieto dve, už existujúce časti.

Drevený príbeh so srdcom

Kto by nepoznal Kytice K. J. Erbena či už v čítanej, alebo filmovej podobe, alebo jeho strašidelnú rozprávku Otesánek a známu repliku „Mámo, já mám hlad!“. Erbenov vycibrený štýl písania balád sa odzrkadlil aj v tejto hororovej rozprávke o bezdetných, chudobných rodičoch, ktorí túžia po dieťatku.

Ohnivák s Petruškom ako rozprávky spod Urpína

Igor Stravinskij, pre ktorého „hudba okrem seba samej nič nevyjadruje“, nemal príliš rád dejové balety. Nenechávali mu priestor pre slobodu hudobného prejavu a vyžadovali „popisnú“ hudbu. Nebyť škandalózneho Svätenia jari (The Rite of Spring, 1913), práve predvojnové balety Vták Ohnivák (The Firebird, 1910 Théatre National de l´Opera s Tamarou Karsavinou v úlohe Vtáka Ohniváka) a Petruška (Petrushka, 1911 Théatre du Chatelet s Vasilijom Nižinským v úlohe Petrušku), vychádzajúceho z ruského prostredia, mu priniesli prvé svetové úspechy. Ruský folklór je v nich zastúpený iba skromne, hudba je viac poznamenaná romantizmom P. I. Čajkovského a N. Rimského–Korsakova.

Pane, nezabi ma za zlú zvesť, ktorú prinášam

Zobrazenie biblických právd, a v takmer čistej podobe základnej filozofie, je na našich javiskách veľmi zriedkavé. Osoba Ježiša Krista, ktorá predstavuje esenciu tejto filozofie sa tiež málokedy stáva postavou, ktorá po celý čas deja inscenácie nepríde na scénu a zostáva neznáma nielen pre ostatné postavy, ale aj pre divákov. Máloktorý dramatik sa tiež vydá na jednu z najneľahších ciest v jej divadelnom spodobnení: ukáže ju v plnej sile jej dramatickosti.

Nič ženské im nie je cudzie

Inscenácia hry Žena cez palubu je v poradí už piata inscenácia realizovaná v rámci projektu Mliečne zuby. Nedá mi neurobiť istú rekapituláciu, napokon piatu inscenáciu možno v istom zmysle považovať za okrúhle výročie projektu. Nechcem však spätne hodnotiť kvalitu jednotlivých inscenácií, ale zamerať sa skôr na témy. Vo zvláštnej a nezávislej zhode sa väčšina mladých autorov a autoriek venovala téme osamelosti a bizarným vyrovnávaním sa s nefunkčnými vzťahmi a hľadaním zmyslu života tam, kde ho hľadať nemožno. Nefunkčná rodina, povrchné partnerské vzťahy a plytkosť v komunikácii boli doposiaľ témami, ktoré v Mliečnych zuboch rezonovali najviac. Inscenácia autorského textu Žena cez palubu ponúka divákom aj inú rovinu a doterajšiu monotematickosť vnútornej osamelosti obohatili o ženský rozmer. Konkrétne o „tajný svet ženskej kabelky, hlavy a duše“.

Čo všetko vieme o mužoch a ženy im to tolerujú?

Titul Všetko o mužoch napísal Gavran ako pendant k svojej úspešnej komédii Všetko o ženách. V rámci prvého ročníka festivalu komorných inscenácií Divadelný Spiš, ktorý sa konal od 22. do 27. októbra, domáce divadlo reprízovalo rovnomenné predstavenie na záver festivalu. I napriek rozpačitému úvodu, počas ktorého sa z reproduktorov ozvalo viac než dlhé poďakovanie všetkým sponzorom, pripomínajúce hlásenie obecného rozhlasu, bolo plné hľadisko pripravené dozvedieť sa o mužoch viac – inými slovami, zopakovať si to, čo o nich už všetci dávno vieme. Ako inak – zo stereotypov.

Go to Top