(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

2008/2009

Home/2008/2009

Bez nápadu úcta k tradícii nie je divadlom

Štyri roky Petra Dvorského na čele operného súboru košického Štátneho divadla by mohli byť dostatočne dlhou etapou na zanechanie čitateľnej stopy v histórii inštitúcie. V jeho prípade sú jej obrysy viactvaré. V roku 2006 vkročil svetoznámy tenorista do šéfovskej kancelárie, aby prostredníctvom vlastnej umeleckej a osobnostnej autority vrátil operu do povedomia mesta i regiónu. To bola základná úloha a svoje poslanie splnila.

Hlinkovej režisérsky debut v SND

Kvantitou realizovaných réžií sa Andrea Hlinková v sezóne 2008/2009 suverénne zaradila na čelo slovenských operných režisérov: z celkového počtu 11 nových inscenácií v troch slovenských operných domoch sa mladá režisérka podpísala pod štyri, čo predstavuje viac než tretinový podiel na slovenskom opernom koláči (Madama Butterfly a Polepetko v ŠD Košice, Silvano v banskobystrickej Štátnej opere a Opustený ostrov v bratislavskom SND).

Hrdinom proti (vlastnej) kríze

Ostatnou premiérou sezóny 2008/2009 v divadle Malá scéna VŠMU je inscenácia prvotiny Júliusa Barča-Ivana 3000 ľudí, ktorá pochádza z roku 1935. V roku 2009 si pripomíname sté výročie narodenia tohto pozoruhodného a významného slovenského dramtatika, ktorého tvorba so železnou pravidelnosťou zapĺňa repertoár takmer každého slovenského divadla.

Aj vy omladnete na nete….

Zrejme žiadne iné divadlo na Slovensku nie je natoľko ponorené do veci a vecičiek, javov a prejavov našej súčasnosti ako Divadlo GUnaGU. Mapuje a reflektuje, čím všetkým žijú obyvatelia našej krajiny. Vytvára divadelné dejiny Slovenska a Bratislavy. Sleduje, aké novodobé trendy vstupujú do slovenskej každodennosti, ako ju ovplyvňujú, ako sa prejavujú a k čomu smerujú. Malé divadielko v suteréne starej Bratislavy dýcha pulzom doby.

Umelecký kompromis v znamení znovuzrodenia improvizácie

Improvizácia patrí k divadlu, tak ako k nemu patria herci, herečky, režisér či kostýmy, hoci jej výskyt nie je ani pravidelný, ani vždy rovnako intenzívny a predovšetkým nie je väčšinou vopred ohlásená. Z improvizácie sa zrodili mnohé divadelné formy, ktoré sú dnes súčasťou dejinného kontextu divadla a čo je obdivuhodné, majú svoje stále miesto i vrámci etablovania alebo vytvárania nových divadelných praktík či trendov.

Mandragora

Zo samotného faktu, že hra N. Machiavelliho Mandragora takmer 5 storočí po jej prvom uvedení sa ešte pravidelne hráva v divadlách, je jasné, že sa jedná o trvalú hodnotu svetovej dramatickej tvorby. Menej jednoznačný je výklad tejto hry: niektorí ju považujú za vtipnú veselohru, iní v nej vidia až hlboké metafory o moci a manipulácii, dokonca metaforu Talianska v dobe Machiavelliho, ktorý (asi ako prvý významnejší politik) ešte len sníval o zjednotenom Taliansku.

Veľa červenej škodí

Iba málo hercov na Slovensku je schopných tak sústredene a zároveň s veľkým vnútorným človečím gestom stvárňovať negatívne postavy, ako je to u Zity Furkovej. Má zmysel nielen pre tú pravú ľudskú divadelnú rovnováhu v nich, ale aj schopnosť odhaliť pre nás (pretože sme iní ako oni) ich krutosť, zlobu, podstatu toho, čo ich robí inými ako ich bežné okolie. Vďaka jej herectvu ich síce chápeme, ale zároveň - opäť ale iba vďaka nej - v nich vidíme hranicu, za ktorú nemôžeme a ani nesmieme ísť. (Či aj nechceme - je otázkou už inou - nášho osobného „barometra“ pre zlo a zlobu.)

Go to Top