Najväčšou výhrou operného večera v Štátnej opere bolo hudobné naštudovanie oboch opier dirigentom Mariánom Vachom a v oboch operách kvalitná práca zbormajsterky Ivety Popovičovej s relatívne malým, no veľmi pekne, profesionálne pripraveným zborom Štátnej opery. Orchester demonštroval jemne vypracovanú dynamiku v predohre i medzihrách, kontrastné farby jednotlivých nástrojových skupín udržiavali očakávanie a prinášali emocionálny hudobný zážitok.

Pokiaľ sa slovenské divadlo rozhodne inscenovať v sezóne 2016/17 text o udalostiach tesne po potlačení Slovenského národného povstania, nie je možné ignorovať prepojenie na výsledky parlamentných volieb z minulého roku, obzvlášť ak ich predzvesťou bola situácia v srdci SNP – Banskobystrickom kraji. Politická strana, ktorá okrem množstva verejných prejavov xenofóbie a neofašizmu nekriticky adoruje ľudácky režim a jeho predstaviteľov, je súčasťou súčasnej reality, ktorá túto Bukovčanovu hru stavia do iného svetla, než v akom by bola pred niekoľkými rokmi. Či už hovoríme o samotných neofašistoch, alebo o príčinách ich úspechu medzi verejnosťou.

Jedna z najhrávanejších Sofoklových tragédií, ktorá hovorí o osudoch rodu kráľa Agamemnóna, sa pre režiséra Lukáša Brutovského a dramaturga Mira Dacha stala materiálom pre dnešnú naliehavú výpoveď o relativizácii spravodlivosti a spochybňovaní práva na pomstu. Príbeh zasadili spolu so scénografom Jurajom Kuchárkom do prostredia márnice/pitevne, kde sa divák ocitá tvárou v tvár obetiam krutých vrážd.

Ide o feministické divadlo, ženské divadlo, divadlo o ženách a pre ženy? Zvykli sme si, že také divadlo býva zväčša doménou tvorkýň. V tíme ambiciózneho projektu Eva však ženské pohlavie zastupujú iba dramaturgička (Dáša Čiripová) a autorka scény a kostýmov (Ivana Macková). Scenárista a režisér, jediný herec (Peter Tilajčík) aj spolupracovníci na hudobnom, pohybovom a svetelnom dizajne (Jozef Vlk, Jaro Viňarský a Slavomír Šmálik) sú muži.

Priestor Loftu je komorný, výborne sa hodí na predstavenia, ktoré majú na diváka zapôsobiť aj bezprostrednou blízkosťou hercov, v tomto prípade jedinej herečky. Preto dôležitým momentom je, že sa Petre Vajdovej výnimočne darí sebavedomo ovládnuť priestor a ostať v spojení s divákmi, na čo často využíva aj priamy očný kontakt.

Otázky sa začínajú už dramatizáciou, resp. „autorským“ scenárom. (Peter Lomnický, zrejme aj preto, aby sa v divadle vyhli prípadným obštrukciám s autorskými právami, nie je uvedený ako dramatizátor, ale ako autor [Podvolenia] podľa románu Soumission. Grafické vymedzenie názvu hranatými zátvorkami je v tomto ohľade príznačné, hoci sa inscenácia takto uvádzala len na propagačných materiáloch divadla.) Autor/dramatizátor Lomnický spolu s Martinom Čičvákom predovšetkým oklieštili predlohu na nevyhnutnú príbehovú linku, pričom sa v scenári stratilo mnoho ironických a sebaironických filozofujúcich úvah hlavného hrdinu Françoisa, ktorý je de facto alter egom autora.

V Starom divadle Karola Spišáka v Nitre sa pred očami diváka otvára očarujúci fantazijný svet hudobnej rozprávky plný podivuhodných, strašidelných, ale aj smiešnych tvorov a bytostí, ktorý má schopnosť získať si sústredenú pozornosť detského diváka, ale aj nejedného dospelého.

Súpis inscenácií Teatra Tatra je od počiatku prerývaný aj tvorbou pre deti. Po nedávnej rodinnej inscenácii Cirkus Charms je toto ich ďalší príspevok k estetickému a mentálnemu rozvoju detí. Červená čiapočka je však omnoho živelnejšia a vhodná aj pre mladších divákov ako výpravnejší projekt inšpirovaný dielom rovnomenného ruského spisovateľa. Chvála divadlu pre deti bez kašírky a afektu, chvála tomuto bláznovstvu!