Škaredé káčatko je jednou z tých kultových rozprávok, ktoré by nemali obísť žiadne dieťa. Hoci čítanie „klasiky“ dnes pravdepodobne ustupuje do úzadia v konkurencii audiovizuálnej „pacipacovej“ tvorby pre detského diváka, Andersenov príbeh je výbornou pomôckou, ktorá môže deti voviesť do témy inakosti, segregácie či predsudkov a objasniť im, že odlišnosť nie je dôvodom, aby niekto niekoho odsudzoval, šikanoval či vyčleňoval zo spoločnosti.

Blížiace sa okrúhle – sté – výročie narodenia známej spisovateľky Márie Ďuríčkovej (1919) sa v košickom Bábkovom divadle rozhodli osláviť poriadne na okrúhlo – dramatizáciou jednej z jej najznámejších kníh pre najmenšie deti O Guľkovi Bombuľkovi. Autorom scenára je Peter Palik, ktorý sa postaral nielen o réžiu, ale aj o učebnicový príklad toho, ako sa robí dobré remeslo – v tomto prípade detské bábkové predstavenie.

Komédie o „živom nebožtíkovi“ sprevádzajú dejiny drámy takmer od ich novovekých počiatkov. Počnúc Jonsonovým Volponem, Zolovými Dedičmi strýka Rabourdaina, Suchovo-Kobylinovou Smrťou Tarelkina až po Pohreb nášho domáceho autora Ivana Holuba. Hra slovinského dramatika Vinka Möderndorfera Mama umrela dvakrát (vo Zvolene uvádzaná ako Drexlerovci) taktiež varíruje túto starú a pre druh čiernej komédie bežnú tematiku.

Hra, ktorú Tolstoj napísal na podklade skutočnej udalosti z blízkej dediny, mala v spisovateľových časoch slúžiť azda ako burcujúca aktualita, varovanie pravoslávneho ľudu Ruska pred závisťou, chamtivosťou a bezbožným smilstvom, ktorými boli, spolu s výdatným alkoholizmom, presiaknuté všetky vrstvy spoločnosti (ako to napokon majstrovsky vykreslili aj Gogoľ a iní). Pádne zobrazenie spoločenského nešváru je nakoniec jednou z tvárí časového umenia, akým je divadlo, a preto mohla hra vo svojej dobe, v dobe obmedzených možností šírenia informácií, zaujať široké vrstvy publika – napriek tomu, že nemá skutočný, živý a nadčasový dramatický nerv.

Divadlo Štúdio tanca prešlo v poslednom čase niekoľkými turbulentnými divadelnými sezónami, ktoré boli navonok ovplyvnené spoločensko-politickou situáciou v banskobystrickom regióne. S napätou situáciou sa súbor pod vedením riaditeľky a choreografky Zuzany Ďuricovej Hájkovej vysporiadal po svojom – tvorbou. Bolo to obdobie, v ktorom sa zdalo, že frustrácia, marazmus a neistota nad ďalším pôsobením divadla vyniesli na povrch pretlak emócií a tém, s ktorými sme sa v tvorbe súboru doteraz nestretli.

Čo je podstatou slovenského naturelu? Xenofóbia, rasizmus, homofóbia, agresivita, alhokolizmus. To všetko môžeme označiť za negatívne javy, ktoré už dlhodobo formujú podobu našej spoločnosti. Čo sa stane, keď sa tieto sociálne neduhy ocitnú uzavreté v jednej miestnosti a ako sa prejavia vo vzájomnej konfrontácii? Sme my Slováci vôbec schopní ustúpiť od našich tvrdošijne hlásaných presvedčení? A prečo neustále deklamujeme nezmysly o tom, že celý svet chce zničiť práve nás?

Životný príbeh Milana Rastislava Štefánika oslovoval prozaikov i dramatikov celé desaťročia už len tým, že hlavný protagonista tragicky zahynul. Ak k tomu pridáme ešte „exotický“ rozmer (Štefánikove cesty po celom svete s výnimkou Antarktídy a jeho nevšedné povolanie), vzrušujúcu ľúbostnú linku (odmietnuté ctiteľky, talianska snúbenica), jeho pôsobenie v najvyšších spoločenských a politických kruhoch, a napokon aj množstvo otáznikov visiacich nad jeho tragickým koncom, je nepochybné, že nitrianski inscenátori mali v rukách silné tromfy hodné javiskového stvárnenia.

Román Saturnin patrí v Čechách medzi klasiku, v pravidelných intervaloch vychádzajú jeho reedície (doteraz ich vyšlo okolo 25) a viackrát bol načítaný ako audiokniha. O úspechu románu hovorí jeho filmové spracovanie aj divadelná dramatizácia. Doteraz bol Saturnin v českých divadlách inscenovaný viac ráz a vždy s veľkým diváckym ohlasom.

Výberom neznámej a na našich scénach takmer neoverenej čiernej komédie Chaos súčasného fínskeho autora divadlo možno trochu zariskovalo, ale výsledok potvrdil, že dramaturg Miklós Forgács mal aj tentoraz šťastnú ruku. Mika Myllyaho (nar. 1966) patrí k najúspešnejším a najpopulárnejším fínskym režisérom a dramatikom strednej generácie.

V rokoch 2012 – 2015 realizovalo šesť postsocialistických krajín projekt s názvom Paralelné životy – 20. storočie očami tajnej polície. Iniciatíva vzišla z Medzinárodného festivalu/Asociácie Divadelná Nitra. Jeho základom bol výskum v archívoch komunistických tajných polícií Čiech, Maďarska, Nemecka, Poľska, Rumunska a Slovenska. V literárnych dokumentoch, ktoré vyšli ako postprodukt, sa čitateľ dozvie to, čo ako laik predpokladal. Že archívy sú plné dramatických príbehov. Už len z toho dôvodu sú pre naratívne umenia skvelou zlatou baňou námetov.