Pri inscenáciách „na pokračovanie“ sa divadelný kritik nevyhne vzájomnému porovnávaniu jednotlivých kusov. V tomto prípade by to však nebola správna cesta. Napriek tomu, že ide o totožný námet i dejový oblúk (prevzaté sú aj niektoré textové pasáže), formálne spracovanie a v podstate aj výsledné posolstvo sú odlišné. Solo lamentoso zobrazuje boj jednotlivca voči spoločnosti, nesnaží sa však hľadieť na situáciu zo všetkých uhlov pohľadu, ani nájsť príčiny konfliktu – je to part pre jednu ženu. Je to možnosť pozrieť sa na medializovanú kauzu jej osobným pohľadom, preniknúť do jej myslenia a vnímania. Spievajúci dom naopak ponúka priestor obom verziám susedského boja – svoje si povedia Štúrovčania aj Eva N. Diváci SND si tak môžu vypočuť obe strany a sami si vybrať, ktorá pravda je pre nich prijateľnejšia.

Inscenácia Re re re... divákovi predkladá povedomé obrazy esteticky vycibrenej prázdnoty, bezcitnosti a osamelosti. S povestnou iróniou, sarkazmom, humorom dotiahnutým ad absurdum. Názov divákovi určite pripomenie jednu zo súčasných foriem každodennej komunikácie. Slová vyslovujeme, ale stále častejšie píšeme, v esemeskách, v chatoch či v e-mailovej komunikácii, kde sa forma dialógu nezriedka skrýva za skratkou Re.

Nie je častým prípadom, aby tvorcovia vizuálneho i performatívneho umenia siahali vo svojej autorskej tvorbe po psychiatrických diagnózach. Takýmto spôsobom autorky konceptu vizuálnej performancie Stopy v pamäti (Mária Danadová, Monika Kováčová) osvetlili temnotu i záhadnosť paranoidnej schizofrénie s jej širokospektrálnymi rozmermi, aspektmi, dimenziami. Motivovala ich inakosť tohto psychického rozpoloženia, ktorá ich priam hnala k viacerým pozoruhodným uchopeniam formou nevšedne komponovaných scénických obrazov a fyzických partitúr.

„Netuším, prečo som napísal túto hru.“ Tak znie prvá veta, autorský citát, v bulletine k novej komornej inscenácii Divadla Jonáša Záborského v Prešove, k hre amerického dramatika Neila LaButa Trón milosrdenstva. Podľa jeho slov, ktoré sa ďalej dočítame, to vraj bola akútna potreba vypovedať tento príbeh. A hoci práve takýto typ textu nebýva ľahko interpretovateľný, dramaturgia divadla si ho vybrala aj po predchádzajúcej pozitívnej skúsenosti s LaButovým textom Tučné prasa, ktorý v roku 2013 v prešovskom divadle takisto režijne pripravil Jakub Nvota.

Kto má moc, mal by pamätať aj na pomoc – také je morálne krédo rozprávky. Zároveň poukazuje príbeh na hodnoty otvorenej ľudskej komunikácie bez postranných úmyslov, hodnoty čistej, zrelej a bohatej ľudskej duše, ktoré môže človek vlastným životom odovzdať ďalej, dokonca v podobe lásky.

Najväčšou výhrou operného večera v Štátnej opere bolo hudobné naštudovanie oboch opier dirigentom Mariánom Vachom a v oboch operách kvalitná práca zbormajsterky Ivety Popovičovej s relatívne malým, no veľmi pekne, profesionálne pripraveným zborom Štátnej opery. Orchester demonštroval jemne vypracovanú dynamiku v predohre i medzihrách, kontrastné farby jednotlivých nástrojových skupín udržiavali očakávanie a prinášali emocionálny hudobný zážitok.

Pokiaľ sa slovenské divadlo rozhodne inscenovať v sezóne 2016/17 text o udalostiach tesne po potlačení Slovenského národného povstania, nie je možné ignorovať prepojenie na výsledky parlamentných volieb z minulého roku, obzvlášť ak ich predzvesťou bola situácia v srdci SNP – Banskobystrickom kraji. Politická strana, ktorá okrem množstva verejných prejavov xenofóbie a neofašizmu nekriticky adoruje ľudácky režim a jeho predstaviteľov, je súčasťou súčasnej reality, ktorá túto Bukovčanovu hru stavia do iného svetla, než v akom by bola pred niekoľkými rokmi. Či už hovoríme o samotných neofašistoch, alebo o príčinách ich úspechu medzi verejnosťou.

Jedna z najhrávanejších Sofoklových tragédií, ktorá hovorí o osudoch rodu kráľa Agamemnóna, sa pre režiséra Lukáša Brutovského a dramaturga Mira Dacha stala materiálom pre dnešnú naliehavú výpoveď o relativizácii spravodlivosti a spochybňovaní práva na pomstu. Príbeh zasadili spolu so scénografom Jurajom Kuchárkom do prostredia márnice/pitevne, kde sa divák ocitá tvárou v tvár obetiam krutých vrážd.