V divadelnom umení málokedy prichádza k prienikom medzi jednotlivými divadelnými druhmi, pokiaľ takýto prienik netvorí podstatu daného druhu (opereta, muzikál). Jedným z takýchto prienikov bola monodráma Dušana Rapoša Mária (1990), v ktorej autor viedol paralely medzi hlavnou hrdinkou (stvárnenou Evou Vejmělkovou) a Pucciniho Madame Butterfly. Iným prípadom je činoherné Divadlo Aréna, ktoré už dlhší čas uvádza popri vlastných divadelných predstaveniach aj prenosy predstavení z newyorskej Metropolitnej Opery. V aktuálnej sezóne ich má byť až desať. Možno s úmyslom dospieť k doteraz neexistujúcemu splynutiu činoherného a operného publika sa divadlo rozhodlo uviesť (údajne na podnet svojho riaditeľa Juraja Kukuru) činoherné predstavenie opierajúce sa o známu operu Giacoma Pucciniho Tosca.

Rozprávková látka pretrvala po stáročia v ústnom podaní rôznych, prinajmenšom európskych kultúr. Preto sa jej postavy vyprofilovali ako pokus o stelesnenie symbolických predstáv hlbinnej psychológie. Sú to archetypálne kontrasty mužského a ženského princípu. Mužská postava Zvieraťa – Netvora v sebe nesie nevyspytateľnú vášeň, prírodný zákon pochybenia a trestu, tajomstvo a mlčanie. Ženská postava zase krásu, čistotu, nežnosť, poslušnosť.

Pred sebou máme generácie chlapcov a dievčat, ktoré vyrastajú bez svojho otca. Je preto zvláštne, že kdesi v úzadí bohatej čechovovskej inscenačnej tradície u nás ostáva Čechovova juvenilná bezmenná dráma, ktorá sa v Rusku uvádza často aj pod titulom Bezotcovščina (pod týmto označením sa spomína v autorovej korešpondencii s bratom Alexandrom), čo môžeme voľne preložiť ako Život/Pokolenie bez otca. Turgenevovské Otcovia a deti sa tu mení na čechovovské Deti bez otcov. Ešte len s jej štvrtým uvedením na Slovensku prišlo v závere októbra košické Bábkové divadlo na svojej činohernej Scéne Jorik v réžii a úprave českého režiséra Aleša Bergmana.

Trnavské divadlo prinieslo v čase adventu hru pre rodiny s deťmi od belgického autora Mauricea Maeterlincka Modrý vták. Hra o hľadaní modrého vtáka od predstaviteľa symbolistickej drámy, básnika, esejistu a nositeľa Nobelovej ceny za literatúru, ktorý opustil advokátske povolanie a písal výhradne po francúzsky, je emblémovou hrou, po ktorej tvorcovia siahajú, aby ľuďom pripomenuli hodnoty ako ľudskosť, empatia, láska a dobro, a aby nezabudli na to, v čom je ukryté šťastie, keď sa nezmyselne plahočia za vzdialenou predstavou ideálneho sveta. A hlavne vtedy, keď si znova potrebujeme pripomenúť, v čom je podstata ľudského života.

Hra Gaslight z roku 1938, najskôr opomínaná, stala sa vďaka filmovému spracovaniu z roku 1944 v USA takou populárnou, že spôsobila zavedenie nového psychologického pojmu „gaslighting“. „Označuje sa tak citové a psychické zneužívanie, manipulácia nepravdivými informáciami alebo ich zveličovaním s cieľom spochybniť vnímanie ako i pamäť a zdravý rozum. Obeť stráca sebadôveru a prestáva byť schopná samostatného úsudku a rozhodnutia. Človek pod neustálym psychickým nátlakom má krehkú a labilnú povahu, ako je plameň petrolejovej lampy.“ Bulletin Spišského divadla ohlasuje inscenáciu Plynová lampa ako slovenskú premiéru divadelnej hry Gaslight anglického dramatika a románopisca Patricka Hamiltona. Nespomenuli však inscenáciu tejto hry na VŠMU z roku 2012 v réžii Andrey Bučkovej, študentky a absolventky réžie.

Opera sa svojou monumentalitou hodí na veľké javiská, čo určite nemožno povedať o javisku Národného domu v Banskej Bystrici, kde teraz dielo uviedli v dvoch premiérach. Kým Bratislava a Košice si zatiaľ na Ponchielliho náročnú operu netrúfli, v Štátnej opere v Banskej Bystrici sa dostáva na program už po druhý raz (predtým v roku 1969). Dielo nie je ľahkým inscenačným sústom nielen kvôli hudobným nárokom, ale predovšetkým pre kvality libreta a na náročnosti mu pridáva aj veľký rozsah diela.

Divadelné inscenácie, ktoré hovoria o hodnotách a pozitívnom postoji k životu, sú v súčasnosti veľmi potrebné. O to viac v bábkových divadlách, kde je jedným z divákov ten detský. Inscenátori sa snažia prostredníctvom rozprávky ukázať deťom hodnoty, za ktoré sa oplatí bojovať. Väčšinou je hrdinom takýchto rozprávok zviera, mláďa. Malý recipient sa tak rýchlo s hlavnou postavou stotožní. Zvierací kamarát na javisku mu je blízky, pretože tiež ešte dobre nepozná svet a nejdú mu všetky veci tak, ako dospelákom.

Kniha Tuláčik a Klára je citlivým hľadaním toho, čo je v živote dôležité. Psík Tuláčik, čo už z mena vyplýva, je stratený. Nielen v priestore, ale aj v hodnotách. Dievčatko Klára mu pomáha s nástrahami života. Dobrý titul pre dnešok.

Básnik, prozaik, esejista a dramatik Jon Fosse vyrastal na vidieku v západnom Nórsku, ktoré ho výrazným spôsobom ovplyvnilo (a stále ovplyvňuje) v autorskej tvorbe. Bývanie v blízkosti fjordu, krátke dni a nekonečne dlhé tmy či obrovské vzdialenosti medzi obydliami sa odzrkadľujú v jeho textoch prostredníctvom vnútornej dramatickosti postáv. Pre Fosseho dramatické texty je charakteristický minimalizmus, písanie pripomína poéziu voľného verša. Ďalšími poznávacími črtami sú melodickosť, ktorá plynie zo slovného minimalizmu a dekonštrukcia kategórie času a miesta – Fosse neudáva časové rozpätie, v ktorom sa hry odohrávajú, čo odkazuje aj na cyklickosť života.

Herec a režisér Jiří Jelínek je svojským zjavom na českej bábkarskej scéne. Tvorí už dve desaťročia, najprv v oblasti ochotníckeho a neskôr aj profesionálneho divadla. Naštudoval oceňované inscenácie s viacerými súbormi. Jeho poetiku a čitateľný režijný a autorský rukopis charakterizuje ohňostroj svojráznych nápadov, humor, nadhľad a prístup k deťom ako k partnerom schopným vnímať aj nekonvenčnú nadstavbu nad príbehom.

Aj keď každý nemusí súhlasiť s interpretáciou Ibsenovej Heddy Gablerovej v podobe, v akej ju možno vidieť na javisku SND v réžií Romana Poláka, jedno je isté: riaditeľ Činohry sa rozlúčil so svojou funkciou a úspešným obdobím súboru inscenáciou priam odviazanou, ba pre bežného diváka až exotickou.