Režiséra Mariána Pecka môžeme označiť ako dvojdomého – tvorí pre deti aj pre dospelých, v bábkových divadlách aj v činohre. Z piatich slovenských zriaďovaných bábkových divadiel však režíroval len vo svojom domovskom Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici. To sa zmenilo až v roku 2020. Ako hosťujúci režisér naštudoval inscenáciu v Bábkovom divadle Žilina.

Divadlo GUnaGU ako komorné divadlo mestského typu má všetky predpoklady na to, aby reflektovalo súčasné témy, a aj tak robí. V inscenácii ONLINE, ktorú označuje za rodinnú komédiu, stavia pred seba veľkú výzvu: prehovárať bude k publiku, ktoré zároveň tvoria rodičia aj ich deti.

Rok 2020 nie je len slávnostným jubileom stého výročia založenia Slovenského národného divadla a od neho sa odvíjajúceho započatia existencie nášho profesionálneho divadla, ale i neslávnym sedemdesiatym výročím popravy Milady Horákovej. Košické divadlo si obe udalosti pripomenulo novými premiérami. Tú radostnú prípravou činohernej inscenácie Borodáč alebo Tri sestry o zakladateľovi profesionálneho divadla v slovenskom jazyku a tú druhú, jeden z mnohých čiernych fľakov na našej novodobej histórii, multižánrovou inscenáciou nesúcou meno ústrednej hrdinky.

Dá sa povedať, že každý obraz Pastierskej symfónie vyjadruje istú obeť, ale obsahuje aj okamihy krátkeho potešenia. Príťažlivo ťaživú atmosféru podporuje svetelný dizajn v kombinácii s umelým dymom ako súčasť výtvarného jazyka inscenácie; materiál, masky a kostýmy na prvý pohľad pôsobia jednoducho, v skutočnosti však tvoria unikátny celok. S jasnými výtvarnými odkazmi na folklór, či jednotlivé desaťročia dvadsiateho storočia. Sú realistické, ale aj obrazné a estetické.

Spišské divadlo už niekoľko rokov buduje svoje divadelné sezóny tematicky. Zatiaľ čo sezóna 2018/2019 bola v duchu „Slovenského storočia“ venovaná skôr historicko-spoločenským témam a slovenskej dramatike, sezóna 2019/2020 bola poňatá komediálne. Prvou inscenáciou aktuálnej sezóny sa stala hra Krásne je v Tatrách slovinského spisovateľa a umelca Vinka Möderndorfera (1958).

V inscenáciách divadla Stoka má divák na výber viacero spôsobov „čítania“ a je len na ňom, ktorou cestou sa rozhodne ísť. Aktuálna inscenácia vznikla v druhej polovici roku 2019 a obsahuje všetky stabilné zložky inscenačného štýlu divadla ako fragmentárnosť formy, situácie transformujúce sa z banálnych na bizarné ad absurdum, výrazný estetizmus vizuálnej zložky, herecký prejav oscilujúci medzi naturalizmom a štylizáciou a nechýba ani atmosféra kolektívnej kreativity moderovaná Blahom Uhlárom.

Názov inscenácie Rozprávky o malej tučnej víle vyvoláva zvedavosť. Rozprávky sú málokedy o tučných hrdinkách. Častejšie im dominujú vysoké, štíhle, dlhovlasé princezné bez problémov zvládajúce chôdzu v topánkach s podpätkami. Rozprávky o Malej tučnej víle sa začínajú dilemou, aké mená dá hlavná hrdinka svojim bosým nožičkám. Je to bábika a na pomoc si zavolá svojich kamarátov – hračky Trpajzla, Prasisko, Špinavého zajaca, Panáča a prechladnutú Rybičku.

Tradičnosť substrátu v medzikultúrnej forme je názov spoločného umeleckého projektu dvoch košických divadiel, Bábkového divadla a Divadla Thália, ktorý bol pripravený a uvedený na jeseň 2019 a finančne podporený v rámci programu KSK Terra Incognita. Umelecké spojenie maďarského národnostného Divadla Thália a Bábkového divadla Košice sa kreovalo už dávnejšie. Ich spolupráca je logická aj preto, že obe divadlá patria pod jedného zriaďovateľa, dokážu navzájom využívať svoje priestory a umelecký potenciál, a v rámci mesta, resp. kraja sa spolu pokúšajú rozširovať publikum. Projekt Tri noci je tak len akýmsi vyústením dlhoročnej snahy o prepojenie oboch divadiel v jednej inscenácii, na jednej umeleckej platforme.

„Na Hitlerovi je chvályhodné iba to, že svet zbavil Hitlera,“ podotkol nedávno vo svojej populárnej šou Last Week Tonight zabávač a politický glosátor John Oliver. Tlieskať niekomu za samovraždu je za normálnych okolností hodne aj cez tú najdrsnejšiu čiaru, no pri Adolfovi Hitlerovi, ani sedemdesiatpäť rokov po jeho smrti, nijaké takéto „čiary“ jednoducho nejestvujú; stále funguje ako univerzálny symbol číreho zla. Hrdina hry Georgea Taboriho Mein Kampf Šlomo Herzl ho však takto nevníma: pristupuje k nemu so súcitom, ba s láskou – stará sa oňho ako o zblúdené jahňa, ktoré si musí nájsť správnu cestu. Na prvý pohľad čudné, fantazmagorické, neuveriteľné. Napríklad aj preto, že Šlomo, ako jeho meno napovedá, je príslušníkom národa, ktorý tento superzločinec plánoval kompletne vyhladiť.

Bratislavské Ticho a spol. sa inscenáciou hry Zuzany Križkovej Pán Q a jeho Don Quijote, ktorú režijne pripravil Robo Horňák, zaradilo do pomerne dlhého radu slovenských profesionálnych divadiel, ktoré v poslednej dobe inscenovali prozaickú predlohu. Z hľadiska typu transformácie patrí inscenácia k základnej forme intersemiotickej interpretácie prozaického textu. Kým Križkovej divadelná hra je pravdepodobne vo vzťahu k Cervantesovmu románu Don Quichote bližšie k hre na motívy, inscenačná úprava textu je realizovaná v divadelnom tvare, v ktorom sa scenár viac približuje k dramatizácii s výraznými aktualizačnými prvkami.