V máji 2018 predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker slávnostne odhalil v nemeckom Trevíri bronzovú sochu Karla Marxa pri príležitosti dvojstého výročia jeho narodenia. Viac než päť metrov vysoký a dve tony vážiaci monument je darom Čínskej ľudovej republiky. Mnohí pri tejto príležitosti hovorili o facke postkomunistickým krajinám, stovke miliónov mŕtvych obetí a ľudským právam vôbec. V tom istom mesiaci začala na slovenských divadelných javiskách dýchať zhlboka Amália, obeť rumunskej diktatúry proletariátu.

Colin je naozaj dobrý kouč. Bez debaty. S dravou profesionálnou asertivitou predstaví publiku najprv seba a potom ďalšie postavy. Stručne okomentuje východiskovú situáciu z osobnej perspektívy. Ako sa dostal od koučovania špičkových manažérov ku koučovaniu asistentky svojej bývalej klientky Fiony. Pre prácu asistentky má zakríknutá Wendy všetky predpoklady, len nevie povedať „nie“. Jej nadriadená Fiona má preto naraz schôdze s viacerými klientmi. Fiona rozbieha svoj podnik s takzvaným obmedzeným finančným rozpočtom a v dobe, kedy je núdza o dobrých asistentov. Peniaze však najskôr idú na výmenu koberca, nakoľko je „alergická“ na farbu toho pôvodného, lebo ako potenciálne úspešná manažérka z lepšej spoločnosti rozmýšľa egocentricky.

Batolárium. Termín batolárium je slovenským variantom anglického pomenovania Theatre for Very Young. Slovo je vytvorené z dvoch východiskových tém – batoľa (percipient) a laboratórium (spôsob tvorby a hrania). Termín označuje detskú hru pre deti od jedného (niektoré divadlá uvádzajú 10 mesiacov) do štyroch rokov s divadelnými postupmi a prvkami, realizovanú v priestoroch profesionálneho divadla. Detský divák sa v hre stáva spolutvorcom akcií, herec je sprievodca hrou. Dôraz sa kladie na pokojnú atmosféru, nežný herecký prejav, flexibilitu, vizuálnu, zvukovú a haptickú (hmatovú, dotykovú) stránku inscenácie. Potláča sa dej, slová. Do popredia sa dostávajú samostatne stojace obrazy, ktoré rozvíjajú detskú tvorivosť, fantáziu, socializáciu, prežívanie. Často sa pracuje s materiálom a predmetmi, ktoré dieťa pozná.

Je len ťažko predstaviteľné, že slovinský režisér môže natoľko poznať slovenské reálie, aby pri inscenovaní jednej zo zásadných hier európskeho romantizmu ponúkol veľmi zaujímavú paralelu s jedným z najrozporuplnejších okamihov našich dejín. Diegovi de Breovi sa to však – pravdepodobne ako čaro nechceného – podarilo, keď v Košiciach uviedol Schillerovu Máriu Stuartovú.

„Človek človeku je vlkom, nie človekom, kým nepozná, aký je.“ Známy výrok z Plautovej komédie Asinaria parafrázoval a použil na charakterizáciu dobovej spoločnosti už anglický filozof Hobbes vo svojom diele Leviathan, kde hovorí o spoločnosti v jej prirodzenom stave, v ktorom je človek človeku vlkom, trpí osamelosťou a núdzou, je biedny a brutálny. I keď Hobbes hovoril o anglickej spoločnosti v 17. storočí, tento výrok možno bez pochýb aplikovať i dnes. Nárast agresivity, násilia, rasovej neznášanlivosti je alarmujúci. Netreba osobitne pripomínať nedávny prípad Filipínca Henryho alebo rovnako nezmyselnú smrť Daniela Tupého. Na spoločenský diskurz o násilí, ktoré je skryté a potlačované aj v mnohých z nás, preto nadviazali aj tvorcovia DJP inscenáciou Kopanec (Der Kick).

V divadlách niekedy nastanú situácie, keď je dramaturgická voľba titulu istým ústupkom voči „vyšším princípom“. Je bežné, že namiesto umeleckej požiadavky dá niekedy divadlo prednosť prevádzkovým argumentom, ekonomickým faktorom, diktátu pokladne. Vtedy sa spravidla siahne po populárnom autorovi, známom komediálnom kuse, volí sa hudobný žáner, obsadia sa herci, ktorých tváre zaručia návštevnosť predstavení. Podobne môžu dramaturgiu sezóny ovplyvniť významné jubileá hercov a herečiek – nezriedka sa divadlo chce pri tejto príležitosti odvďačiť svojmu zamestnancovi a „obdarovať“ ho peknou postavou „ušitou na mieru“.

Autor románu o dôstojníkovi Trottovi bol ruský Žid, ktorý veril v monarchiu. Utiekol z Ruska pred obludnosťou pomerov a kvôli rozpadajúcemu sa svetu, a veril, že Rakúsko-Uhorsko bude pre neho miestom, kde sa dá žiť. Obrazotvornosť a pohyby ľudských myšlienok sú niekedy zdanlivo nepochopiteľné. Základom pochopenia je stretnutie sa pojmových rámcov a odkrytie nejakého vnútorného zmyslu tejto skutočnosti či fenoménu. Keď na začiatku deväťdesiatych rokov avantgardný divadelník a režisér Peter Scherhaufer vytvoril pre Divadlo Jonáša Záborského v Prešove divadelný cyklus inscenácií, ktoré sa odohrávali v špecifických priestoroch na uliciach a námestiach mesta, pýtal sa na zmysel divadla v novej spoločensko-politickej realite. Dnes po takmer dvadsiatich rokoch nám v ušiach znie stále nástojčivejšie názov tohto cyklu Kemu, ce treba?. Divadlo je od slova dívať sa i diviť sa, priam chvíľami dosiahnuť neopakovateľný bezprostredný stav údivu. Storočnica spoločného štátu Čechov a Slovákov priniesla viacero divadelných inscenácii, ktoré sa chcú tejto témy dotknúť a divadelne ju sprítomniť.

Dramatizácie sa v slovenskom profesionálnom divadle zväčša objavovali a presadzovali v časoch, keď rástol dopyt divadelníkov po závažných témach, ktoré dobová slovenská dramatika nereflektovala. Hľadanie náležitého ideového a príbehového potenciálu sa prejavilo vo viacerých úspešných dramatizáciách významných diel európskej i slovenskej prózy.

Inscenácia Feldekovej hry Nepolepšený svätec sprítomňuje navýsosť prepotrebnú tému reflexie našich nedávnych dejín, obdobia totalitného komunistického režimu. V dejinách slovenskej dramatiky vynaložili viacerí autori nemalé tvorivé úsilie, aby rehabilitovali v „novom svete“ hrdinu nových čias. Zväčša to bol jedinec nadosobných kvalít, ktorý v duchu triedneho boja a zaujatia pre súboj dobrého s lepším budoval na začiatku 50. rokov sľubovaný raj na zemi, ktorý bol v realite len prchavou fatamorgánou.

Tvorba Erica-Emmanuela Schmitta, významného súčasného francúzskeho autora, čerpá v mnohých ohľadoch z tradície francúzskej komédie mravov. Pradivo krehkých ľudských vzťahov a skúška lásky sa zdanlivo v bezproblémovej situácii začína javiť ako problém, ktorý nemožno obísť a prehliadať, ale ho treba priamo odkryť. Podobne ako v Marivauxových a Mussetových hrách, aj u Schmitta je hlavnou témou láska, ktorú dramatik odhaľuje z rôznych uhlov pohľadu. Stavia do jedného sveta postavy zo zdanlivo nespojiteľných svetov – bohatých mladých ľudí, smotánku parížskej spoločnosti a proti nim rumunské prostitútky, ktoré si privyrábajú „poskytovaním lásky“.