Človek akoby dnes obracal všetko naruby. Sebavedomo si uzurpuje moc stvoriteľa a vytvára si boha na svoj obraz tak, aby mu čo najviac vyhovoval. Buduje si vlastný systém, vo vnútri ktorého všetko funguje v najlepšom poriadku a pokoji. Až pokiaľ nepríde nejaká existenciálne vypätá skúška na hranici únosnosti. O jóbovsky krutom zrútení vlastných predstáv, strate všetkého a nájdení skutočnej viery hovorí dráma Adamove jablká. Pôvodne dánsko-nemecký film z roku 2005 dostal slovenskú divadelnú podobu o štrnásť rokov neskôr zásluhou Jána Luterána.

Spracovanie udalostí, o ktorých dnes strácame povedomie, pričom ich hodnota je pre kolektívnu pamäť z rôznych príčin dôležitá, patrí už niekoľko sezón k hlavným dramaturgickým líniám slovenských divadiel. Súčasťou týchto línií je pripomínanie zásadných osobností histórie, či už v nej zohrali pozitívnu alebo negatívnu úlohu, ale čoraz častejšie sa tiež vraciame k nevýnimočným (v zmysle – nie nebežným), no predsa dôležitým príbehom tých, ktorých učebnice nespomínajú a ich stopa sa v dejinách odtlačila len vďaka bežným záznamom, spomienkam pamätníkov či cielenému výskumu (viaceré spracovania Denníka Anny Frankovej, inscenácie reportážnej literatúry – Vojna nemá ženskú tvár, Americký cisár...). Napokon, náhľady do minulosti sú okrem iného jednou z kľúčových edukačných stratégií rôznych občianskych iniciatív aj inštitúcií zaoberajúcich sa pamäťou (Living Memory, Post Bellum, Nadácia Milana Šimečku a i.), a rovnako i takéto inscenácie majú v divákovi vzbudiť otázky dotýkajúce sa histórie a jej odkazov pre súčasnosť. Do tejto kategórie by sme mohli zaradiť aj inscenáciu Smrť sa volá Engelchen v Mestskom divadle Žilina.

Inscenácie konverzačných komédií väčšinou nepatria práve medzi tie diela, ktoré by mali ambíciu jednak „meniť svet“, jednak umelecky ohromovať minimálne Európu. Výnimkou nie je ani Meno francúzskej autorskej dvojice Matthieu Delaporte a Alexandre de la Patellière, ktorú v réžii Matúša Bachynca uviedlo nitrianske Divadlo Andreja Bagara.

Napriek vyššie spomenutému však rozhodne platí, že diela, ku ktorým tvorcovia pristúpia s plnou zodpovednosťou, a nie prístupom „je to konverzačka, to sa spraví samo“, si zaslúžia pozornosť, ocenenie aj rešpekt. A nitrianska inscenácia takým dielom rozhodne je.

Skrz-naskrz skorumpovaný systém, arogantný minister vnútra JUDr. Kal..., naši ľudia, skutok sa nestal, demonštrácie v uliciach... Dejiny majú zmysel pre (trpký) humor. Povedali by ste, že to je iba obraz súdobého Slovenska z roku 1932 podľa literárnej fikcie Mila Urbana?

Urban je nečakane aktuálny a nadčasový tam, kde by sme to nečakali.

O živote Williama Shakespeara toho vieme relatívne málo: medzery v jeho životopise vytvárajú priestor na rôzne fabulácie, domnienky či dokonca spochybnenia. Svedectvom o jeho existencii zostávajú najmä dramatické texty a básne, ktoré inšpirovali a inšpirujú divadelníkov po celom (západnom) svete. Je preto prirodzené, že s odstupom niekoľkých storočí máme tendenciu vnímať tohto velikána najmä skrz jeho hry ako spisovateľa – dramatika. Mimovoľne tak možno trochu zabúdame, že Shakespeare bol nielen dramatickým autorom, ale aj divadelníkom – hercom.

V osmičkovom roku 2018 sme si na Slovensku pripomenuli viacero významných dejinných výročí našej malej krajiny (či už vznik ČSR, výročie Pražskej jari alebo Sviečkovej manifestácie), ktoré významne ovplyvnili osudy mnohých ľudí. V roku 2018 oslávil okrúhle výročie aj jeden z najplodnejších slovenských dramatikov a pri tejto príležitosti uviedol novú hru inšpirovanú vlastným životom a novembrovými udalosťami z roku 1989.

Výber predlohy textu Jana Karafiáta pre dramatizáciu detského divadelného predstavenia možno v súčasnosti považovať za odvážny počin, a to z niekoľkých dôvodov. Napriek nespornej kvalite predlohy v ňom dominujú moralizujúce a didaktické aspekty, ktoré súčasná literárna kritika vníma ako prevahu úžitkovosti nad umeleckosťou. Z hľadiska dramatizácie ho možno považovať za málo dynamický text, ktorý je v kontraste so súčasným životným štýlom, ako aj komerčnými textami, dominujúcimi v rozličných oblastiach tvorby pre deti, v ktorých možno dlhodobo pozorovať fenomén rýchlosti. V prototexte je výraznou mierou zastúpený aj religiózny aspekt (v ruskom preklade z roku 1947 potlačený), pretavený do výraznej náboženskej dikcie vo výchove dieťaťa (prioritou je dodržiavanie Božích zákonov), a tak sa dielo môže stať málo komunikatívnym pre širší okruh detského publika, ktoré nemusí poznať dané reálie z domáceho prostredia.

Téma „krízy mužskej identity“ nie je v sociologických a psychologických debatách nová. Dynamická premena sociálnych rolí v súvislosti s prekonávaním rodových stereotypov je na jednej strane nevyhnutnou a prospešnou súčasťou súčasného vývoja spoločnosti, na druhej strane môže byť mätúca i traumatizujúca. Súčasní tridsiatnici prekonávajú napríklad generačný zlom – ich rodičia boli ešte spravidla „stará škola“, oni sa už musia prispôsobiť inej paradigme. Vzniká paradox „krízy maskulinity“, ktorá sa skloňuje v rôznych štúdiách, kritici však hovoria, že takáto rétorika je scestná. Vyvoláva totiž dojem, že existuje nejaká „správna“ maskulinita a zrejme by to mala byť tá, v ktorej má muž podobu drsného mača, svalnatého superhrdinu bez emócií, z ktorého kvapká testosterón a nemôže byť za žiadnych okolností „zženštilý“.

Dvadsaťpäťročný Slovák Dominik K. sa v januári 2019 pred pražským mestským súdom priznal, že v roku 2015 plánoval teroristický útok, keď na prešovskej autobusovej stanici chcel nechať vybuchnúť tlakový hrniec naplnený kovovými časticami. Obvinený mal pod menom Abdul Rahman založený facebookový účet, na ktorom sa otvorene hlásil k džihádistom. V jeho pražskom byte sa našli časovače a chemikálie na výrobu štyroch kilogramov výbušnín. Teror napojený na medzinárodnú sieť nakoniec Prešov aj tak neobišiel. Našťastie len ten divadelný.

Molièrovou hrou Scapinove šibalstvá, ktorú uviedlo Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave pod názvom Cirkus Scapin, pokračuje režisér Roman Polák v pomerne bohatej línii voľnej autorskej práce s Molièrovými hrami a jeho inscenačnou poetikou. Jej základ spočíva v adaptačných technikách, ktorými sa snaží nanovo divadelne preložiť pôvodný text do súčasnej textovej a divadelnej štruktúry. Všetky predchádzajúce inscenácie Molièrových hier sú späté so Slovenským komorným divadlom v Martine.