Rozprávka pre deti bola vhodným dramaturgickým riešením po posledných dvoch turbulentných divadelných sezónach, v ktorých sa banskobystrické Divadlo Štúdio tanca muselo potýkať s existenčnými problémami a tlakmi zvonka. V reakcii na vzniknutú situáciu v divadle sa súbor zomkol a vytvoril voľnú trilógiu Jadro, Očista, Márnosť nad márnosť, ktorá sa vysporiadala s ťaživou atmosférou v divadle, ale aj v celom banskobystrickom regióne.

Každý z nás si určite s úsmevom zaspomína na školské časy, keď sme sa museli bifľovať nezmyselné poučky, lámať si hlavu nad chemickými vzorcami a neustále byť v strehu, aby nás pedagóg nevyvolal pred tabuľu. Vďaka tomu sú komédie (či už filmové alebo divadelné) z prostredia školských lavíc a zborovní také divácky vyhľadávané. Veď aj preto jednou z najúspešnejších divadelných komédií súčasnosti bolo kabaretné pásmo Jána Luterána (a kol.) Bola raz jedna trieda s typickými, až archetypálnymi výrokmi a zážitkami pedagógov, ale aj žiakov. Obdobný spomienkový optimizmus a určitá forma sebaprojekcie už takmer osem desiatok rokov funguje aj pri kultovom filme Martina Friča Škola základ života podľa rovnomennej divadelnej predlohy Jaroslava Žáka.

Predposlednou premiérou sezóny 2015/2016 bola v Divadle Jána Palárika v Trnave hra Divný Janko zachytávajúca životné osudy romantického básnika Janka Kráľa. Inscenácie inšpirované tvorbou a životom slovenských a svetových básnikov (Vladimir Vladimirovič Majakovskij, Andrej Žarnov, Trnavská skupina – konkretisti) patria už k nepísanej tradícii trnavského divadla. Tentoraz sa tvorcovia podujali vdýchnuť divadelný život výnimočnému básnikovi štúrovskej generácie Jankovi Kráľovi, ktorému sa aj pre búrlivý naturel a svojské umelecké spôsoby dostal k menu atribút „divný“.

Už pozvánka na premiéru Víl, ktorou bola reprodukcia obrazu Caspara Davida Friedricha Der Wanderer über dem Nebelmeer (1818) s doplnenými postavami Ľudovíta II. a budúcej cisárovnej Sissi, sa stala signálom možnej inscenačnej modifikácie Wagnerovej prvej kompletnej opery. Prvé slovenské naštudovanie diela nemeckého „pumpgénia“ – ako Wagnera prezývali jeho neprajníci – bolo výzvou novým spôsobom spracovať historické udalosti a stalo sa aj poctou Wagnerovmu mecénovi Ľudovítovi II., ktorý sa stal v režijnom zámere zosobnením titulnej postavy Arindala.

Dobšinského fantastické (čarodejné) rozprávky pre deti zo zbierky Prostonárodných slovenských povestí sú pre divadlá dlhodobo vďačným dramaturgicko-adaptačným zdrojom. Aj keď Nebojsa nepatrí medzi najčastejšie hrávané rozprávky tejto zbierky, v posledných troch rokoch sa jej dostalo intenzívnejšej inscenačnej pozornosti. Možno aj v dôsledku jej zaradenia do celoslovenského vydavateľského projektu Čítame s porozumením. Platí to hlavne o východe Slovenska, kde v tomto časovom období vznikli jej tri rôzne divadelné adaptácie – rozprávkový muzikál (Peter Karpinský pre kultúrne leto na hrade Stará Ľubovňa), bábková hra (prešovské neštátne divadlo Portál) a aktuálne činoherná rozprávka s piesňami v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove.

A tak sa so slovami už nehráme, slová sa hrajú s nami. No nie sú to tie skutočné hlboké slová, kde forma je umne a láskavo zasnúbená s obsahom. Zmocnila sa nás forma. Či skôr lepšie povedané, nechali sme sa zmocniť formou. A preto spolu s postavami z absurdnej drámy Plešivá speváčka môžeme, ba priam musíme nanovo priraďovať obsahy... Peter Kuba (úprava a réžia) v Divadle LUDUS poukázal na túto neradostnú aktuálnosť hravo, stručne a s presahmi do súčasných slovenských pomerov (dramaturgia Peter Janků). No aj táto hravosť je len zrkadliaca. S myšlienkou „povstať z dna a premeniť sa“ musí si divák poradiť sám, ak si to vôbec dovolí.

Tri v jednom

17.2.2017

Pucciniho Triptych sú tri kratšie opery – Plášť, Sestra Angelika a Gianni Schicchi, ktoré mali premiéru v MET v roku 1918. Aj keď si skladateľ želal, aby sa hrali všetky tri pospolu, jeho želanie málokto dodržiaval. Podobné to bolo aj na Slovensku, kde sa najčastejšie kombinovala prvá opera s treťou (v SND v roku 1967 a v Košiciach 2015), no Plášť v SND hrali aj so Schönbergovou operou Erwartung, Komorná opera si zvolila druhú a tretiu časť Triptychu v kombinácii s Poulencovým Ľudským hlasom, v Košiciach zasa Angeliku hrali s Ferenczyho Nevšednou humoreskou a v Banskej Bystrici s Leoncavallovými Cigánmi. Kompletne sa teda všetky tri časti triptychu dostali na slovenské javisko až teraz (premiéry 17. a 19. 2.) v SND.

Režisér Peter Palik sa v košickej inscenácii snažil skĺbiť poetiku Lindgrenovej textu, teda silný ekologický motív príznačný pre jej texty z 80-tych rokov, a zároveň jej celoživotnú snahu o pochopenie detského čistého a úprimného vnímania sveta a vzťahu medzi deťmi a dospelými, s vlastnou interpretáciou istej generačnej výpovede a vlastným cítením javiskového tvaru na pomedzí bábkového a činoherného divadla.

Hra Lišiak a Lišiačik spracúva tému života a smrti, pominuteľnosti, neba, priateľstva, lásky a času. Tie sú v bábkovom divadle nezvyčajné. Hoc sa už o tabuizovaných témach, akou je smrť, veľa hovorí a píše (napr. BALLAY, Miroslav et al. (De)tabuizácia smrti v diskurzoch súčasného umenia, 2016), stále sú v našich končinách atypické. Bábkarská Bystrica 2016 vo svojom prvom impulze venovanom deťom predstavila slovenským divákom viaceré takéto inscenácie: Teatr animacji, Poznaň – Bodaj to hus kopla!, Theater Couturier & Ikkola, Berlín – Kačka, smrť a tulipán, Teátro Neline, Budmerice – Oskar. Všetky sa so smrťou vysporiadali veľmi prirodzene, ako so súčasťou života.