Max Frisch napísal divadelnú hru Pán Biedermann a podpaľači koncom päťdesiatych rokov 20. storočia. Autor ňou reagoval na to, ako európske krajiny podliehajú rôznym formám politickej nadvlády. V roku 1958 autor vyjadril varovanie pred šírením komunizmu v Európe, ale aj kritiku švajčiarskej neutrality počas nástupu nacizmu. V nasledujúcej dekáde sám Frisch text niekoľkokrát upravil. Jeho záujmu tak v konečnom dôsledku nepodlieha konkrétna politická moc, ideológia či vodca. Sústredil sa aj na občiansku zodpovednosť a neschopnosť človeka reagovať na to, čo sa okolo neho deje a ovplyvňuje ho.

Premiérové uvedenie inscenácie Kramerová verzus Kramer bolo pomerne exkluzívnou záležitosťou. Uskutočnilo sa 30. 11. 2020, v čase „pandemického divadla“, ktoré síce ešte umožňovalo tvorcom hrať, avšak za bezpečnostných opatrení, kvôli ktorým sa v sálach prepočítaval každý meter štvorcový. V podmienkach Malej scény Divadla Alexandra Duchnoviča to znamenalo naozaj úzky okruh osôb. Premiéra bola navyše jediným predstavením, počas ktorého bola inscenácia Prešovského národného divadla uvedená pod svojím pôvodným názvom Amor fati. Dediči autorských práv Avery Cormana totiž následne vzniesli požiadavku, že inscenácia vychádzajúca z textu amerického spisovateľa sa má uvádzať pod názvom Kramerová verzus Kramer.

Divadlo v Trnave malo s hosťujúcimi členkami Slovenského národného divadla vždy dobrú ruku pri výbere. Zdena Studenková v postave Glorie v dramatizácii McCoyovej novely Kone sa strieľajú (1985, réžia Juraj Nvota) vniesla do kolektívu svojej generácie už na začiatku absolútnu profesionalitu. Druhou dámou, ktorá sa zaskvela v hlavnej postave v inscenácii Tajomstvo Grety Garbo bola Anna Javorková (2008, réžia Ján Zeman). Božidara Turzonovová sa na trnavskom javisku predstavila dvakrát (2009, 2019) a rodáčka z tohto mesta Soňa Valentová raz (2012). Päticu úspešných známych herečiek doplnila v roku 2020 Ingrid Timková.

Slovenské národné divadlo v decembri uviedlo novú inscenáciu Chaos. Tento rok sa na našich javiskách z dôvodov pandemickej situácie, prirodzene, neuskutočnilo množstvo premiér, takže s akousi snahou o optimizmus možno povedať, že už samotné uvedenie tejto divadelnej komédie je malým úspechom. Otázkou však je, či dostatočne uspokojivým v zmysle možnej či očakávanej miery umeleckých kritérií dramaturgie našej najväčšej scény...

Nová inscenácia Modrého salónu SND prináša životný príbeh relatívne málo známej, no v odbornom povedomí výraznej historickej osobnosti marketingového sveta Edwarda Bernaysa (1891 – 1995), ktorý sa preslávil ako zakladateľ odboru public relations. Počas svojej neuveriteľne dlhej, vyše 80-ročnej kariéry Bernays ťažil najmä zo schopnosti zúročiť zdedený kapitál, hoci nie finančný, ale najmä statusový a myšlienkový, a dokázal ho opakovane premeniť na nástroj úspechu.

Denník Anny Frankovej patrí medzi najznámejšie literárne diela vo svetovom kontexte. Reálna Anna Franková sa od trinástich rokov skrývala spolu so svojou rodinou v zadnom trakte budovy v Amsterdame. Do denníka si zapisovala udalosti od 12. 6. 1942 do 1. 8. 1944 a zaznamenala všetko, čo sa okolo nej dialo, aj jednotlivé dni v úkryte. Tesne pred koncom vojny ich však nemeckí vojaci objavili a takmer celá rodina padla za obeť nacistickému režimu. Otec Otto Frank ako jediný prežil a po vojne denník svojej dcéry publikoval.

Už v nejednej recenzii som poznamenal, že aj napriek vysokej frekvencii muzikálov na našich profesionálnych, ochotníckych i súkromných javiskách má slovenské divadelníctvo stále veľké podlžnosti voči svetovej muzikálovej scéne. Diela, ktoré sa v okolitých postkomunistických krajinách, kde angloamerický muzikál po roku 1989 bol synonymom exkluzívneho závanu západu, stali už bežnými repertoárovými evergreenmi, u nás stále čakajú na svoje uvedenia. Tak to donedávna bolo aj s jedným z prvých muzikálov Andrewa Lloyda Webbera a Tima Riceho Jesus Christ Superstar zobrazujúcim príbeh posledných siedmich dní života Ježiša Nazaretského.

Už antický filozof Theofrastos údajne povedal, že čas je to najdrahšie, čo človek môže míňať. Žijeme v dobe, v ktorej sa ľudia sťažujú na chronický nedostatok času a odborníci aj lifestylové časopisy radia, ako si ho manažovať. Firmy či dokonca celé krajiny experimentujú so skracovaním pracovného času a psychológovia tvrdia, že venovať svoj čas rodine či priateľom je to najlepšie, čo môžeme urobiť pre seba i utužovanie vzťahov. Mnohí však hovoria, že na to skrátka nemajú čas.

Konečne umenie! Konečne slobodná estetika – nie otročenie textu či príbehu, alebo ohľady na pripravenosť diváka. Pritom má hra Záhada zlatého kufríka formu výchovného koncertu. Ale je to forma slobodná. Takto si predstavujem „výchovu umením“. Vystaviť deti tomu najlepšiemu, čo ponúkajú inscenačné možnosti začiatku 21. storočia – to by ich mohlo zasiahnuť!

Jánošíkovská legenda sa stala námetom pre viaceré umelecké diela z oblasti literatúry, divadla, filmu i výtvarného umenia. Jej prítomnosť nachádzame v stredoeurópskom, najmä slovenskom a poľskom kontexte, čo je vzhľadom na vývin a transformáciu jánošíkovskej látky pochopiteľné tak z geografického, ako aj vývinového a umeleckého hľadiska (vrátane ešte staršej ľudovej tvorby a slovesnosti). V slovenskej inscenačnej tradícii zaujali z perspektívy diváckeho prijatia výrazné miesto predovšetkým dve inscenácie – kultové Na skle maľované režiséra Karola L. Zachara a Jááánošííík Stanislava Štepku v Radošinskom naivnom divadle.