Dá sa povedať, že každý obraz Pastierskej symfónie vyjadruje istú obeť, ale obsahuje aj okamihy krátkeho potešenia. Príťažlivo ťaživú atmosféru podporuje svetelný dizajn v kombinácii s umelým dymom ako súčasť výtvarného jazyka inscenácie; materiál, masky a kostýmy na prvý pohľad pôsobia jednoducho, v skutočnosti však tvoria unikátny celok. S jasnými výtvarnými odkazmi na folklór, či jednotlivé desaťročia dvadsiateho storočia. Sú realistické, ale aj obrazné a estetické.

Spišské divadlo už niekoľko rokov buduje svoje divadelné sezóny tematicky. Zatiaľ čo sezóna 2018/2019 bola v duchu „Slovenského storočia“ venovaná skôr historicko-spoločenským témam a slovenskej dramatike, sezóna 2019/2020 bola poňatá komediálne. Prvou inscenáciou aktuálnej sezóny sa stala hra Krásne je v Tatrách slovinského spisovateľa a umelca Vinka Möderndorfera (1958).

V inscenáciách divadla Stoka má divák na výber viacero spôsobov „čítania“ a je len na ňom, ktorou cestou sa rozhodne ísť. Aktuálna inscenácia vznikla v druhej polovici roku 2019 a obsahuje všetky stabilné zložky inscenačného štýlu divadla ako fragmentárnosť formy, situácie transformujúce sa z banálnych na bizarné ad absurdum, výrazný estetizmus vizuálnej zložky, herecký prejav oscilujúci medzi naturalizmom a štylizáciou a nechýba ani atmosféra kolektívnej kreativity moderovaná Blahom Uhlárom.

Názov inscenácie Rozprávky o malej tučnej víle vyvoláva zvedavosť. Rozprávky sú málokedy o tučných hrdinkách. Častejšie im dominujú vysoké, štíhle, dlhovlasé princezné bez problémov zvládajúce chôdzu v topánkach s podpätkami. Rozprávky o Malej tučnej víle sa začínajú dilemou, aké mená dá hlavná hrdinka svojim bosým nožičkám. Je to bábika a na pomoc si zavolá svojich kamarátov – hračky Trpajzla, Prasisko, Špinavého zajaca, Panáča a prechladnutú Rybičku.

Tradičnosť substrátu v medzikultúrnej forme je názov spoločného umeleckého projektu dvoch košických divadiel, Bábkového divadla a Divadla Thália, ktorý bol pripravený a uvedený na jeseň 2019 a finančne podporený v rámci programu KSK Terra Incognita. Umelecké spojenie maďarského národnostného Divadla Thália a Bábkového divadla Košice sa kreovalo už dávnejšie. Ich spolupráca je logická aj preto, že obe divadlá patria pod jedného zriaďovateľa, dokážu navzájom využívať svoje priestory a umelecký potenciál, a v rámci mesta, resp. kraja sa spolu pokúšajú rozširovať publikum. Projekt Tri noci je tak len akýmsi vyústením dlhoročnej snahy o prepojenie oboch divadiel v jednej inscenácii, na jednej umeleckej platforme.

„Na Hitlerovi je chvályhodné iba to, že svet zbavil Hitlera,“ podotkol nedávno vo svojej populárnej šou Last Week Tonight zabávač a politický glosátor John Oliver. Tlieskať niekomu za samovraždu je za normálnych okolností hodne aj cez tú najdrsnejšiu čiaru, no pri Adolfovi Hitlerovi, ani sedemdesiatpäť rokov po jeho smrti, nijaké takéto „čiary“ jednoducho nejestvujú; stále funguje ako univerzálny symbol číreho zla. Hrdina hry Georgea Taboriho Mein Kampf Šlomo Herzl ho však takto nevníma: pristupuje k nemu so súcitom, ba s láskou – stará sa oňho ako o zblúdené jahňa, ktoré si musí nájsť správnu cestu. Na prvý pohľad čudné, fantazmagorické, neuveriteľné. Napríklad aj preto, že Šlomo, ako jeho meno napovedá, je príslušníkom národa, ktorý tento superzločinec plánoval kompletne vyhladiť.

Bratislavské Ticho a spol. sa inscenáciou hry Zuzany Križkovej Pán Q a jeho Don Quijote, ktorú režijne pripravil Robo Horňák, zaradilo do pomerne dlhého radu slovenských profesionálnych divadiel, ktoré v poslednej dobe inscenovali prozaickú predlohu. Z hľadiska typu transformácie patrí inscenácia k základnej forme intersemiotickej interpretácie prozaického textu. Kým Križkovej divadelná hra je pravdepodobne vo vzťahu k Cervantesovmu románu Don Quichote bližšie k hre na motívy, inscenačná úprava textu je realizovaná v divadelnom tvare, v ktorom sa scenár viac približuje k dramatizácii s výraznými aktualizačnými prvkami.

Mohla to byť sebavedomá lastovička ohlasujúca v už tak dlho pustnúcom slovenskom muzikálovom rumovisku potrebné leto. No očakávaná tuzemská premiéra slávneho muzikálu Bedári napísaného podľa slávneho rovnomenného románu Victora Huga (dvojnásobné využitie slova „slávny“ tu nepoužívam ako floskulovú výplň, ale adjektívum skutočne vystihujúce realitu) bez zaváhania zapadla do pochmúrnych končiarov našich muzikálových malohôr. Jednu lastovičku som tu síce zaznamenal, ale to priveľmi predbieham.

Premiéra inscenácie Tichá noc, tmavá noc Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene je dielom, ktoré si zaslúži zvýšenú pozornosť a vysvetlenie širšieho kontextu. Je totiž podstatným príspevkom do diskusie o divadelnej reflexii tematiky Slovenského národného povstania, aplikovaním postupov imerzného divadla do podmienok našich verejných inštitúcií, ale aj výnimočným momentom v histórii DJGT.

Po viac ako tridsiatich rokoch, keď v roku 1988 uviedli v Historickej budove Divadla Jonáša Záborského v Prešove muzikál Niekto to rád horúce, ponúkla dramaturgia divadla tento lákavý titul do pozornosti novej generácii divákov. Tentoraz ale muzikál inscenovali pod názvom Sugar podľa mena hlavnej postavy, a zároveň podľa skutočného názvu javiskovej podoby slávneho filmového diela. Prešovská produkcia sa tak touto inscenáciou na libreto Petera Stonea a hudbu Julea Stynea, ktoré vzniklo podľa scenára legendárneho filmu Niekto to rád horúce z roku 1959, v hlavných úlohách s Marilyn Monroe, Tonym Curtisom a Jackom Lemmonom, pokúsila nadviazať na nepísanú tradíciu divadla uviesť každú druhú sezónu muzikál.