Začiatkom novembra 2018 zaradilo Slovenské národné divadlo na repertoár komédiu súčasného maďarského dramatika a režiséra Istvána Tasnádiho Vysoká škola diváckeho umenia. Tasnádi ako dramatik nie je slovenskému divadlu ani režisérom neznámy. V roku 2005 sme mohli v Divadle Andreja Bagara v Nitre vidieť inscenáciu jeho hry Verejný nepriateľ, v roku 2013 Maďarského Zombyho či Made in Hungária v Jókaiho divadle v Komárne, v roku 2015 zas Cyber Cyrana v Divadle Aréna. Treba podotknúť, že väčšinou tieto hry do slovenského prostredia priniesli maďarskí dramaturgovia (výnimkou je Svetozár Sprušanský a najnovšie Miroslav Dacho), čo je v prípade inscenácie SND aj jedným z prvých kameňov úrazu. Ako adaptovať to, čo je vtipné a aktuálne pre maďarského diváka do prostredia inej kultúry a skúsenosti?

dobré.dielo

23.3.2018

„Konceptuálne umenie. Otvorená skúška. Výchovný koncert. Fyzické divadlo. Veda. Poézia. Inštalácia. Performancia.“ – to je niekoľko z výrazov, ktoré Med a prach použili pri anotácii k ich zatiaľ poslednému dielu eu.genus. Ide o voľnú umeleckú štúdiu na tému ľudský rod v intenciách tvorivých princípov, na aké sme pri tomto združení už zvyknutí: voľné prelínanie rôznych druhov umení, bezbrehá metaforickosť a imaginatívnosť v zobrazovaní témy. Tentokrát však s pár rozdielmi – tematická i formálna abstraktnosť tu dostáva už konkrétnejšie a uchopiteľnejšie kontúry a istá vážnosť až posvätnosť atmosféry, na ktorú sme zvyknutí, je zrazu predchnutá aj jemným nadhľadom a ľahkosťou.

David Gieselmann, obľúbený nemecký dramatik, prináša na divadelné scény problematiku súčasnej generácie mladých ľudí. Problémy, ktoré sa vo väčšom meradle môžu javiť banálne, no pre danú chvíľu sú pre jednotlivca životne podstatné. Medziľudské vzťahy a otázka, či cesta, ktorou sa vo svojom živote jednotlivec uberá, je správna, poskytujú súčasnému dramatikovi námet na rozohratie konverzačnej komédie. Veď hlavné postavy komédie Fóbie riešia problémy, hoci reálne nijaké problémy nemajú. Sú to ich pochybnosti a obavy, ktoré ich obmedzujú vo vzťahu s ostatnými.

Razantný a dynamický vstup do inscenácie ponúkne divákovi naturalistické obesenie (možno) nevinného. Mimoriadne uveriteľné a autentické. V závere nie dlhého predstavenia – prístupného od osemnásť rokov – sa predstaviteľ popraveného nepríde ani pokloniť. Na stránke divadla je vyhlásený konkurz na herca. Čierny, alebo skôr šibeničný humor?

Tretia Breinerova spolupráca s Baletom SND Beatles Go Baroque je znova pôvodným projektom. Breiner poskytol hudbu a sám ju s orchestrom naštudoval. Tentoraz sa jedná o úpravy piesní populárnej skupiny Beatles do hudobnej formy barokového concerta grosso, inšpirovaného koncertami Johanna Sebastiana Bacha a Georga Friedricha Händela. Inscenácia je koncipovaná ako večer pôvodnej choreografie – päť koncertov – päť mladých choreografov Baletu SND: Reona Sato, Andrej Petrovič, Glen Lambrecht, Adrian Ducin a Igor Holováč.

Román Buď dobrý až do smrti významného maďarského prozaika medzivojnového obdobia Zsigmonda Móricza vyšiel prvý raz v roku 1920 a stále patrí medzi najznámejšie a najčítanejšie maďarské prózy. Pre mladšiu generáciu je to čiastočne aj povinná literatúra v škole a pre skôr narodených zase dobre napísaný a pútavý príbeh, ktorý rekonštruuje staré časy, ale evokuje aj príjemné spomienky na mladosť a školské roky. Nie náhodou vzniklo podľa tejto prózy aj niekoľko filmových a televíznych verzií a naposledy aj jej muzikálová podoba. Košické predstavenie vychádza z úspešnej adaptácie, ktorá mala premiéru v roku 1991 v Divadle Csokonaiho v Debrecíne. Dielo autorskej dvojice Tibor Miklós (libreto) a Tibor Kocsák (hudba) už takmer tri dekády úspešne putuje po viacerých maďarských a zahraničných scénach.

Rocková pseudoopera – takto si zadefinovali svoje dielo tvorcovia. Tušili, že divákovi bude treba trochu uľahčiť váhanie nad tým, čo vlastne v Štúdiu Slovenského komorného divadla v Martine zažili. Inscenácia nazvaná komplikovane Biológia politika – Fouché!!! sa totiž vzpiera jasnému deleniu na divadelné druhy.

V adventnom čase uviedlo združenie Otvorená opera svoj druhý projekt, inscenáciu opery Gioachina Rossiniho Hodvábny rebrík (orig. La scala di seta). Hneď v úvode musím čitateľa upozorniť, že s Máriou Teréziou, ktorej meno sa ocitlo v názve tohto textu, nemá naštudované dielo nič spoločného. Rodák z talianskeho Pesara skomponoval jednodejstvovú konverzačnú frašku v roku 1812, teda viac než tridsať rokov po smrti veľkej panovníčky. Duchom zašlých čias, keď sa opera na území Slovenska predvádzala takmer výlučne v šľachtických sídlach, však na diváka dýchlo prostredie, v ktorom sa predstavenie odohrávalo: Zichyho palác na Ventúrskej ulici bol postavený v roku 1775, teda v čase pravidelných návštev Márie Terézie v Bratislave.

Po necelých deviatich rokoch sa vrátila na javisko Opery SND Pucciniho Tosca. V novodobej histórii SND (po druhej svetovej vojne) ide o štvrtú inscenáciu jedného z najpopulárnejších diel svetovej opernej tvorby. Predchádzajúce premiéry sa konali v rokoch 1957 (réžia Štefan Hoza), 1973 (Branislav Kriška, obnovená v novom speváckom obsadení v 1987) a 1997 (Miroslav Fischer). Stredná z trojice najznámejších Pucciniho opier sa už po svojej svetovej premiére v roku 1900 prijímala protirečivo, predovšetkým zásluhou libreta inklinujúceho k verizmu, ktoré zobrazovalo (za scénou či na scéne) akt mučenia, pokus o znásilnenie, vraždu vykonanú nábožnou speváčkou na reprezentantovi štátnej moci i popravu.