(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo

Zeyer – láska – divadelnosť

Dramatická, veľká milostná báseň Júliusa Zeyera Radúz a Mahuliena je textom, ktorý je odvážne v dnešnej dobre inscenovať z viacerých dôvodov. Je rozprávkovo-nerozprávkovým textom, je tiež textom, ktorý sa do našej pamäte hlboko zapísal vďaka filmovej podobe Petra Weigla, v hlavnej úlohe s Magdou Vášáryovou, a dnešná doba je mentálne skôr naklonená milostným príbehom, ktoré majú shakespearovský tragický rozmer, ako k príbehom, ktoré končia dobre.

O umení hereckom…

Martinská dramaturgia (Róbert Mankovecký) si v prípade divadelnej hry Kumšt francúzskej dramatičky Yasmniny Reza nemohla zvoliť lepšie. Nielen kvôli autorke hry, ktorá je prekladaná do nespočetného množstva jazykov a ktorá bola za svoju dramatickú tvorbu dokonca niekoľkokrát ocenená najvyššie stojacou cenou vo Francúzsku - Molierovou cenou. Ale aj zo žánrového hľadiska. Hra je priam školskou ukážkou (v tom najlepšom zmysle slova), ako je možné bravúrnu čistú komediálnu artistnosť spojiť so satirou, a to tak, že satira je vždy jej „dobrou“ podstatou...

Keď sme zvedaví na slová

Divadelná rozprávka pre deti Róberta Mankoveckého - Zvedavá rozprávka v réžii Viliama Hriadela - je príbehom, ktorý sa obracia na zmysel pre hru, radosť z tvorivosti a cit pre správne a spravodlivé tak u dieťaťa, ako aj dospelých. V jej základe totiž stojí bájka, ktorá je veľmi funkčne prepojená so slovnými hrami, pomocou ktorých sa základná dejová línia rozprávky vytvára. Základ hier so slovami tvorí ich doslovné chápanie, ktoré hlavní aktéri inscenácie aj fyzicky ukazujú (realizujú) v nespútanom gejzíre nápadov a vynaliezavosti. Deti i dospelí pri Zvedavej rozprávke majú možnosť učiť sa mnohému.

Pane, nezabi ma za zlú zvesť, ktorú prinášam

Zobrazenie biblických právd, a v takmer čistej podobe základnej filozofie, je na našich javiskách veľmi zriedkavé. Osoba Ježiša Krista, ktorá predstavuje esenciu tejto filozofie sa tiež málokedy stáva postavou, ktorá po celý čas deja inscenácie nepríde na scénu a zostáva neznáma nielen pre ostatné postavy, ale aj pre divákov. Máloktorý dramatik sa tiež vydá na jednu z najneľahších ciest v jej divadelnom spodobnení: ukáže ju v plnej sile jej dramatickosti.

Iba nepremáhať nízke pudy vôľou, podmienenou rozumom

Ladislav Nádaši-Jégé je jedným z našich najvýznamnejších medzivojnových prozaikov, ktorí sa vo svojej tvorbe inšpiroval ruskými realistami a francúzskym naturalistom Emilom Zolom. Ale aj vďaka svojej lekárskej praxe a hlbokým literárno-umeleckým analýzam života slovenského človeka - tak pána i jeho podriadeného - dospel k presvečeniu, že človek sa nemení a to, čo sa vyvíja, je iba spoločenského charakteru a podstatou zla v ľudskom správaní sa jeho pudovosť, ktorému hlavne tí pri moci vždy prispôsobujú všetko - zákony, lásku, prácu pre iných.

Biznis s klamstvom – hra s vierou

Naša dnešná realita - tak mediálna ako aj súkromná - sa čím ďalej viac potýka s problémom klamstva. Avšak nie iba vo forme viac či menej nevinného vedomého zastierania pravdy, ale v podobe zámerného budovania a šírenia falošného obrazu a predstáv o nejakej skutočnosti, ktorá nás niekedy až fatálne ovplyvňuje tak v súkromnej, rodinnej ako aj spoločenskej rovine.

VEČNE ŽIVÉ POLITICKÉ „ČAJE“ (AJ U PÁNA SENÁTORA)

Politickú pätdejstvovú satirickú veselohru Čaj u pána senátora síce napísal Ivan Stodola už v roku 1931, ale odvtedy sa táto hra karikujúca predajnosť politikov, ich ochotu klaňať sa hocikomu a hlavne za čo najvyššiu cenu, hráva vždy s veľkým úspechom dodnes. Ak však Stodolovu dobu aj s jej postavami kriticky spodobenými v jeho hre literárny historik a kritik Milan Pišút v doslove k vydaniu Čaja u pána senátora z roku 1955 v martinskej Osvete (aké symbolické!) označuje za tzv. meštiacku demokraciu (Stodola, s. 77), v pomerne odvážnej textovej i režijnej úprave Jakuba Nvotu pre Slovenského komorné divadlo v Martine nemôžeme na dobu prvej republiky s jej meštiackymi demokratickými maniermi ani na chvíľu nostalgicky a už vôbec iba - „zaspomínať“.

Go to Top