Štátne divadlo Košice (činohra)

V roku 1995 spísali dánski filmári manifest hnutia Dogma 95, v ktorom sa snažili o zjednodušenie, resp. očistenie filmu od efektov a úprav a o upriamenie pozornosti na príbeh a jeho hereckú zložku tu a teraz. Jedným zo zakladateľov Dogmy 95 je i dánsky režisér, scenárista Lars von Trier, ktorý v duchu tohto manifestu napísal a zrežíroval kontroverzný, ale oceňovaný film Idioti (1998) s podtitulom Idiotský film o idiotoch a pre idiotov. Jeho sujet je stručný: v rodinnom dome na predmestí Kodane žije skupinka intelektuálov, ktorí sa zabávajú tým, že sa hrajú na idiotov, rozumej mentálne postihnutých ľudí, čím provokujú svoje malomeštiacke okolie a vytvárajú pre neho nepríjemné situácie. Správajú sa tak všade – na ulici, v reštaurácii, na plavárni a pod.

V mýtických dobách v meste Théby sa pred kráľovským palácom odohráva spoločenská i ľudská tragédia. Počas morovej epidémie i neustálych vojen sa ľud búri voči dlhotrvajúcim opatreniam, a tak kráľ Oidipus posiela svojho švagra Kreóna do delfskej veštiarne požiadať o radu bohov. Podľa nich mor prestane, ak bude vyhnaný vrah kráľa Laia, Oidipovho predchodcu. Pátraniu po vrahovi sa ujíma sám kráľ Oidipus, lebo chce čím prv zbaviť mesto morovej pohromy. Postupne však vychádza najavo skutočnosť, že on sám je vrahom, a teda i synom kráľa Laia (ten ho dal ešte ako dieťa zavraždiť), manželom svojej matky Jokasty (za odmenu, že uhádol hádanku Sfingy) a otcom svojich „súrodencov“. Odhalenie vedie k samovražde Jokasty, oslepeniu Oidipa a jeho vyhnaniu z Théb.

Dostojevskij je zvuk, ktorý znie mnohoznačne. Je to hlas, ktorý znie mnohohlasne. V jeho vedomí znejú hlasy – idey, ktoré sú si rovnocenné, navzájom sa konfrontujú a dokazujú svoje právo na výnimočnosť, svoje právo materializovať sa, vteliť sa do svojho nositeľa, do svojej postavy a robiť si s ňou to, čo konkrétnej idei diktuje jej podstata. Táto vlastnosť Dostojevského myslenia do istej miery (a možno aj celkovo) určuje hlavné špecifikum jeho prózy, ktorú Michail Bachtin nazval polyfonickosťou, akýmsi zborom osobitých hlasov ideí, ktorých výsledkom súperenia je nepríjemný, znepokojujúci obraz.

Divadelná hra Harún a more príbehov, ktorú v marci 2022 uviedlo Štátne divadlo Košice, vychádza z predlohy rovnomenného titulu Salmana Rushdieho. O slovenský preklad literárnej verzie (vyšla začiatkom 90. rokov) aj preklad dramatizácie sa postaral Igor Navrátil. Skúsenosť prekladateľa s literárnou podobou možno považovať za prínosné, čo sa prejavilo najmä v jazykovej rovine (literárny text a divadelná hra sú v tomto smere identické). Prekladateľ mal vďaka divadelnému spracovaniu príležitosť ešte vylepšiť dobrý literárny preklad.

Predstavenie začína tým, že sa na scénu zľava priplazí mladý ulán – t. j. vojenský jazdec. Tento jeho pohyb rámcuje dej. Plazí sa akoby prekonával zákopy a podliezal ostnatý drôt, kryl sa pred guľkami, blížil sa do ohňa boja. Na začiatku sa týmto spôsobom akoby symbolicky približoval k jadru dramatického deja, ktorým sú konflikty v rodine Kekesfalvovcov, s ktorými sa zblíži. Na konci sa tým istým pohybom „blíži v ústrety“ prvej svetovej vojne, ktorá práve vypukla.

Zámer Činohry Štátneho divadla Košice uviesť inscenáciu Borodáč alebo Tri sestry bol udalosťou, ktorú (minimálne časť odbornej verejnosti) vnímala so zvýšeným záujmom. Osobnosť Jána Borodáča, jeho prepojenie na ŠD Košice, či meno režisérky Júlie Rázusovej, ktorá patrí medzi najvýraznejšie osobnosti našej súčasnej réžie, totiž predstavovali celkom slušný základ pre inscenáciu, o ktorej sa bude dať minimálne diskutovať. Všetko však zmenila pandémia COVID-19. Borodáč alebo Tri sestry sa tak nakoniec dočkali premiéry až 25. 1. 2021 a v online verzii (dátum „offline“ premiéry zatiaľ divadlo na svojej internetovej stránke uvádza 4. apríla).

Nemecká dráma a divadlo zaznamenali jeden zo svojich vrcholov pred dvoma dekádami na prelome storočí, keď inovatívne texty a nekonvenčné javiskové formy z nemeckého (hlavne berlínskeho) divadelného prostredia prenikali do celého sveta. Poetika angažovaného divadla vyvolávala aj na Slovensku diskusie o zmysle a podobách súčasnej drámy a divadla v umeleckom i verejnom diskurze [1]. Frontálny útok nemeckého divadla dnes už mierne ustal, ale svoju pozíciu nestráca, a to aj vďaka kontinuálnemu uvádzaniu drám jedného z kľúčových autorov súčasnej nemeckej a európskej drámy, Rolanda Schimmelpfenniga.

Sú chvíle, keď sa oplatí vziať do rúk klasika opakovane a uvažovať nad tým, čo by sa stalo, keby... I tak by sa dalo začať v rozprávaní o Jurgovej Hane, inscenácii, ktorá vznikla vďaka očareniu tvorcov textom Ivana Horvátha Bratia Jurgovci a prózou Dve ženy Petra Jurgu. Stalo sa tak pred trinástimi rokmi, keď vďaka tvorivej skupine autorov a autoriek (z nich je zatiaľ jediný verejne známy dramatik Silvester Lavrík) pod pseudonymom Hana Naglik vzniklo fiktívne pokračovanie tohto príbehu ocenené i na Novej Dráme 2007.

Nie je list ako list, nie je prezident ako prezident, nie je inscenácia ako inscenácia a diskusia ako diskusia... Činohra košického Štátneho divadla sa aj napriek problematickému priebehu skúšobného obdobia pôvodne zvoleného titulu venovaného 30. výročiu Nežnej revolúcie, ktorý sa nakoniec neinscenoval, rozhodla šťastne. Namiesto divadelnej hry Marcela Děkanovského s názvom SPIN na návrh režiséra Martina Čičváka súbor naštudoval typicky scherhauferovský text „nepravidelnej dramaturgie“ – List Gustávovi Husákovi od Václava Havla.