(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Divadlo Alexandra Duchnoviča, Prešov

Home/Divadlo Alexandra Duchnoviča, Prešov

Žobrácka opera po rusínsky

Sú tituly v dramatickej spisbe, pri ktorých názve si vždy vieme vybaviť autora. Sú tituly, ktoré vnímame len okrajovo a na autora si spomenúť nevieme, a sú aj také, ku ktorým vieme priradiť autorov viacero, pretože sa pôvodným textom inšpirovali, prepísali ho, prípadne na jeho motívy vytvorili nové, tiež silné dielo. Jednou z takýchto hier je aj Žobrácka opera, s ktorou sa spájajú minimálne tri slávne mená: Václav Havel, Bertolt Brecht a John Gay.

Ivanov, čiže IBAHOB

Čechovove hry sú nestarnúcou klasikou – o tom niet sporu. Ak by som si však dovolila – čisto subjektívne a „nevedecky“ – rozdeliť ich na aktuálne a ešte aktuálnejšie, na vrchole pomyselného rebríčka by sa umiestnila jeho prvá „dlhá“ dráma, Ivanov. Prečo? Ujo Váňa, Čajka, Višňový sad, a najmä Tri sestry sú oveľa väčšmi než táto hra aj portrétmi dobových myšlienkových prúdení v ruskej spoločnosti. Postavy sa vášnivo zaoberajú okrem čisto osobných problémov aj stavom starostlivosti o vidiecku krajinu (Astrov), novými umeleckými formami (Treplev), podnikateľskými možnosťami spojenými s postupom priemyselnej revolúcie (Lopachin), drastickými rozdielmi života v Moskve a v zapadnutých guberniách (Máša, Oľga), snami o „budovaní nového života“ (Irina) a ďalšími témami. Ivanov je hrdinom stojacim do značnej miery mimo doby a spoločnosti, ktorá ho obklopuje. Jeho bolestivé bilancovanie životných úspechov a strát sa podobá dnes dobre známej kríze stredného veku, no keďže ho stvoril Čechov, a nie Viewegh, nesie v sebe „tajomstvo jedinečného charakteru“.

Ruženka a páví kráľ

DAD patrí k tým profesionálnym divadlám, ktoré nezabúdajú na detského diváka a do svojho repertoára pravidelne radia aj predstavenia pre deti (Perníková chalúpka, Nebojsa, Zlatý kľúčik, Polepetko, Kapitán Budzogáň). Navyše možno v tomto národnostnom divadle hovoriť aj o istej edukatívnej hodnote divadla pre deti v kontexte rozvoja kultúrneho života Rusínov a rusínskeho jazyka.

Vytvoriť dobré zájazdové predstavenie je tiež umenie

Ruský autor, režisér, dramaturg, filmár Vasilij Sigarev (1977) vstúpil do povedomia umeleckej obce viacerými cenami ovenčenou hrou Plastelína (2002). Odvtedy napísal niekoľko dramatických textov, ktoré boli a sú inscenované po celom svete. Za svoj filmový debut Vĺčik (2009) bol Sigarev takisto ocenený na domácej i medzinárodnej scéne. Sigareva raketový úspech isto teší, avšak záujem o jeho osobu unavuje. A tak si vraj vymyslel svoj vlastný autorský mystifikovaný životopis, v ktorom sa vyjadruje k svojim „autorským začiatkom“, ako i k dramatickému umeniu.

Pieskovisko nie je pláž

Každý sa hráme na svojom vlastnom piesočku, priebežne strkáme hlavy do piesku, svoje životy budujeme spravidla na piesku, ľuďom naokolo radi sypeme piesok do očí. Je paradoxné, že popri tom všetkom sme sa akosi zabudli s pieskom hrať. Je čas vrátiť späť piesok v presýpacích hodinách, vrátiť sa späť do detstva, na počiatok. Dosť bolo vylihovania na pláži, potrebujeme pieskovisko. Inak nás čaká (s)púšť.

Trikrát a dosť

V našich schizofrenických časoch, keď sa zvykne večná láska až za hrob radšej poistiť predmanželskou zmluvou, nie je azda úplne márne oprášiť Tajovského jednoaktovku Sľuby. Rovnako symptomatické je pre dnešok aj to, že znovu objaviť dramatický debut klasika slovenského realizmu musí urobiť rusínske divadlo. Bude aj v Prešove platiť, že sľuby sa sľubujú – blázni sa radujú a chlieb sa je?

Domov sú ruky, ktoré lepia pirohy

Ako málo človečiny má v sebe slovníková definícia výrazu domov! Ako ďaleko je od skutočnosti. Je to vraj miesto, kde sa človek narodil, kde býva, kde žije a tak ďalej. Toto byrokratické konštatovanie je chladné ako štyri steny, ktoré popisuje. Michal Baláž sa rozhodol ukázať, čo to domov naozaj je. V rusínskom znení bez titulkov, zato s vôňou onej človečiny.

Prasacia rapsódia

Slovenské porekadlo hovorí: nedaj, Bože, svini rohy ani somárovi ostrohy. To nakoniec ani netreba, my si ich zvolíme sami a dobrovoľne, aby sme potom dlhé roky verili, že na každú sviňu voda vrie. Toto nie je rozprávka o troch prasiatkach, ale príbeh o jednej tuctovej svini. Prešovské Divadlo Alexandra Duchnoviča sa vrátilo k úspešnej spolupráci s renomovaným ukrajinským hercom a režisérom Andrijom Romanijom, ktorý sa v Prešove tentoraz rozhodol inscenovať upravenú a aktualizovanú verziu jednoaktovky Marka Lukiča Kropivnického Na revíziu, ktorú autor napísal ešte v časoch cárskeho Ruska, konkrétne v roku 1882.

ČCHV ZA 100 MNT

Tri sestry zatvorili na psychiatriu, kde sa medzi bláznami stretli s mĺkvym ujom Váňom. Čajke pristrihli krídla a strčili ju do klietky. Aj višňový sad vidno už len cez mreže izby číslo 6. To všetko kdesi vo východnej gubernii Slovenska, kde podľa pánov z Moskvy nič nie je. Veľká čechovovská syntéza Svetozára Sprušanského v Prešove.

Láska v štýle baroka padne ihneď do oka

Michal Horáček nás už na prelome tisícročí upozornil, že zem, která nemá své nebe, ztratila všechno i sebe. Vystríha pred érou, v ktorej svet zarůstá pastvou jen pro oko. A nekompromisne sa pýta: Proč jsi tak vzdálené, v perutích oděné baroko? Približne v tom istom čase tragicky zomiera ukrajinský dramatik Jaroslav Steľmach, ktorý po sebe zanecháva Lásku v štýle baroka. Divadelnú hru, ktorá v očiach súčasníka barok plne rehabilituje a konfrontuje s rozprávkovým príbehom skutočnej lásky.

Go to Top