Tvorcov Patrika Lančariča a Petra Pavlaca si kniha Vtedy v Bratislave získala natoľko, že sa ju po dvoch rokoch rozhodli opätovne spracovať. Po rozhlasovej adaptácii z roku 2013 jej dali aj divadelnú podobu. V oboch prípadoch treba vyzdvihnúť predovšetkým dramatizáciu Petra Pavlaca (rozhlasové a divadelné spracovanie sa v tomto ohľade líšia iba minimálne), ktorý Langerovej rozprávanie formuluje ako odpovede na otázky jej dcér. Jednoduchým nápadom sa Pavlacovi nenútene darí vystihnúť podstatu predlohy a zámer autorky.

Nie tak dávno bolo zvykom, že recenzie na inscenácie podobného typu textu, akým je Cooneyho Z rúčky do rúčky, sa najmä pri nitrianskom Divadle Andreja Bagara začínali vetami o tom, že z umeleckého hľadiska nejde práve o ambiciózne veľdielo.

Text sa pohybuje presne v mantineloch „dverovej komédie“ a robí to s veľmi slušnou remeselnou zručnosťou.

Ak si niekto ako predlohu pre svoju prvú riadnu (celovečernú) inscenáciu vyberie hru od Čechova, vždy sa to považuje za krok odvážny, ak nie dokonca diskutabilný. I vo všeobecnosti platí, že keď sa dnes nejaký režisér rozhodne inscenovať Tri sestry, púšťa sa do boja s vopred jasnými predsudkami, ktoré prirodzene vyplývajú z dlhej inscenačnej tradície všetkých Čechovových hier. V oboch prípadoch je preto rozhodujúca najmä režijno-dramaturgická koncepcia, ktorá by mala/mohla priniesť určitú invenciu v interpretácii Čechova. Ak však práve toto absentuje, môže sa stať, že inscenácia skĺzne do klišé a stereotypného výkladu.

Komické vo všeobecnosti vzniká, keď divák spozná svoju nadradenosť nad odohrávanou situáciou, ale rovnako pociťuje sympatie k menejcennosti toho druhého na javisku. V sále bolo počas celého priebehu predstavenia, ako som už načrtla, ticho: Bolo to preto, lebo ľudia neporozumeli dvojitému vrstveniu reality v štylizovanom šate? Alebo neboli schopní sympatií s biednymi bytosťami, ktorými by mohli byť oni sami?

Jedným z trendov v dnešnom divadle pre deti je hrdina pohotový a zorientovaný vo svojom svete, prirodzený vodca dôležitých podujatí, prípadne, ako by sme povedali po novom, manažér ľudských (či inak rozprávkovo nadprirodzených) zdrojov. Za takýmto účelom hľadáme konkrétne postavy a konkrétne témy vhodné pre každé slovenské javisko. Tak sa teda osvedčil Kocúr v čižmách.

Študent piateho ročníka réžie Roman Malatinec si za svoju absolventskú inscenáciu zvolil drámu Miša Kováča Adamova Hra o svätej Dorote, ktorú uviedol pod menom Dar lásky. Z dramaturgického hľadiska ide o zaujímavý výber. Nielenže ide o hru, ktorú v slovenskom profesionálnom divadle uviedli iba raz, ale je zaujímavá aj svojou témou – položiť život za vieru v Boha a hodnoty, ktoré so sebou nesie. Navyše mladým adeptom herectva ponúka viaceré herecké príležitosti.

ID#entity si z tejto širokej škály podnetov vyberajú iniciačný proces, pri ktorom sa z chlapca stáva muž. Kladú si otázky: kedy sa to stane, kedy a ako prichádza k odlíšeniu jeho identity od okolia? Vo video ankete, ktorá sa konala pod značkou inscenácie a bola zverejnená na internetovom kanáli youtube, sa oslovení účastníci vyslovujú k téme života muža, spomínajú vzťah s mamou a možnosti osamostatnenia, iní sa prihovárajú za večné chlapčenstvo každého muža, alebo sprostredkujú osobný pocit. Anketa tak prináša spektrum tém, s ktorými môžu tvorcovia pracovať, rozvíjať ich a hlavne konkretizovať.

Tvorcovia divadla SkRat sa inscenáciou Donor, swingers a iné experimenty... ponorili do sveta bezperspektívnych postavičiek, o ktoré svet stratil záujem a svoje uplatnenie nachádzajú už len v sériách kurióznych experimentov. Divoký swingers večierok, na ktorom padnú všetky zábrany, kde sa nečakane objaví dokonca terorista, bezhraničná ochota nechať oplodniť vlastnú manželku neznámym darcom, či ľudia nečinne sa prizerajúci zločinu. Majú byť azda tieto príklady odpoveďou na proklamované motto inscenácie – „Nikdy vopred nehovorte, ako sa zachováte v nejakej situácii“?

Že má Marián Pecko rád (nielen ruskú) klasiku, je všeobecne známe, takže Gogoľove Bláznove zápisky neboli na repertoári divadla žiadnym prekvapením (hoci treba priznať, že titul inscenoval už v roku 2010 vo Východočeskom divadle v Pardubiciach, s rovnakými spolupracovníkmi a vlastne v rovnakej výprave). Spolu s Kafkovou Premenou a Nostalgiou Ivety Horváthovej tvorí inscenácia Bláznových zápiskov akúsi pomyselnú trilógiu, ktorou režisér akcentuje predovšetkým motív inakosti jedinca v spoločnosti, odlišnosť uvažovania, ale aj problematiku hľadania vlastného miesta vo svete. A Pecko ostáva verný svojej poetike, svojskému divadelnému videniu, ktorého charakteristické znaky sa odrážajú v každej inscenácii.

Niekoľko mesiacov chodili členovia autorského DIVADLA NA PERÓNE do zariadení pre seniorov, aby tam nahrali hodiny audiovizuálneho materiálu. Z neho vytvorili koláž životných situácií dôchodcov. Predstavenie je teda zdramatizovaná mozaika autentických výpovedí. Tieto informácie uvádza bulletin aj webstránka divadla. Dodávam, že medzi trinástimi výstupmi sú aj také (napríklad „komisia“ a „wérkšop“), ktoré čerpajú skôr z oboznámenia sa s diskurzom starnutia, než z konkrétnych nahrávok.